Prečo si skľúčená, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Čakaj na Boha, ešte mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu. Žalmy 43,5

Skľúčenosť, zármutok, zovretie nedobrými okolnosťami, pocit, že na mňa Boh zanevrel, úzkosť a stonanie duše… Akokoľvek by sa mohlo zdať, že to nie je bežná skúsenosť viery, už dávni starozmluvní pisatelia vypovedali práve o týchto vnútorných zápasoch. A celá skupina žalmov sa zaoberá týmto typom utrpenia.
Čakanie na Boha, to je zotrvanie v nádeji. A pretože nás naše ľudské trápenia môžu zasiahnuť hlboko a trvať dlho, je to vlastne taká zvláštna schopnosť udržať si popri neutešenej skutočnosti výhľad na to, že môže byť zase dobre.
Ľudia, ktorí práve prešli veľkým utrpením, môžu mať sklon chrániť sa proti ďalšej nepriazni osudu tým, že už radšej nič dobré neočakávajú, aby neboli znovu sklamaní. Je to ľudsky pochopiteľné, ale skôr alebo neskôr bude potrebné sa od toho odpútať. Aj niektoré biblické príbehy viery ukazujú obdivuhodnú schopnosť znovu vyplávať nad hladinu a nastaviť tvár slniečku.
Boh je zdrojom vnútornej radosti i jasu – a to aj v tiesni a zovretí. Nech je čriepok tejto duchovnej skúsenosti povzbudením aj do tohto dňa.

Bože, vo chvíľach, keď nevidíme v živote to dobré, keď naozaj nerozumieme tomu, čo na nás dopadá – buď naším svetlom a daj, aby sme takýmto údolím prešli čo najpokojnejšie a s nádejou.

Roman Mach