Viete dobre, že sme každého z vás ako otec svoje deti napomínali, povzbudzovali a zaprisahávali, aby ste viedli život dôstojný Boha, ktorý vás povoláva do svojho kráľovstva a slávy. A preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že keď ste prijali Božie slovo, ktoré ste počuli od nás, nie ako ľudské slovo, ale ako Božie slovo — akým naozaj je. Ono pôsobí vo vás veriacich. (2Tes 2,11-13)

Ten okamih sa mi navždy zapísal do pamäti. Stál som na pódiu s Antonínom Hájkom, vedúcou osobnosťou mojej obľúbenej kapely Rangers – Plavci, a prijímal gratulácie za víťazstvo vo vedomostnej súťaži. Potom prišlo niečo, čo som nečakal. Pán Hájek so mnou začal rozhovor pred zaplnenou sálou kultúrneho domu. Cítil som, ako sa mi od trémy trasú kolená a po chrbte mi steká pot.
Videl som pred sebou štyristo chlapcov a dievčat v mojom veku zo všetkých základných škôl v Gottwaldove. Keď sme po desiatich minútach skončili, bol som taký vyčerpaný, že som mal problém odísť z preplnenej sály do zákulisia.
Prečo na to spomínam? Vtedy som prvýkrát spoznal, ako chutí svetská sláva. Usúdil som však, že mi to stačí. Na jednej strane to bolo príjemné, ale súčasne som musel znášať aj odvrátenú stranu slávy. Navyše, na druhý deň sa mi potvrdila stará ľudová múdrosť: „svetská sláva ako poľná tráva“.
Napriek tejto skúsenosti stále túžim po jednej sláve. Chcel by som zakúsiť slávu nebeského kráľovstva. Tú, do ktorej mňa aj teba pozval Ježiš. Jeho túžba po stretnutí s nami je taká silná, že pre to dokonca aj zomrel.

Pane Ježišu, ďakujem Ti za to, že aj mňa si „povolal do slávy svojho kráľovstva“. Ďakujem Ti za rodičov a všetkých ľudí, vďaka ktorým som sa už ako malé dieťa dozvedel o možnosti žiť s Tebou. Teším sa na slávu Tvojho kráľovstva.

Vlastimil Fürst