Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom. Jeremiáš 29,13

Táto Božia istota ma fascinuje. Pán Boh nijako nepochybuje, že nastane čas, keď Ho budem hľadať. Ešte očarujúcejšia je istota, že je ochotný dať sa mi nájsť.
Pri návrate z februárovej návštevy doživotne odsúdeného brata som sa spoľahol na navigáciu. Trochu ma prekvapila značka, že cesta sa v zime neudržiava. Lenže ešte 800 metrov bola cesta suchá. Potom prišiel kopec, zvyšky snehu, s výškou i poľadovica, kolesá prekĺzli a… aj brzdené auto išlo z kopca dole. Prednými kolesami skončilo v priekope.
Vyskočil som a dobrých 20 minút skúšal snáď všetko. A nič. Až neskôr mi preblyslo hlavou: „Nechcel by si sa pomodliť?“ Zahanbil som sa. Do minúty a pol dorazilo auto. Nemci. „Kde ste sa tu vzali,“ pýtam sa. „Dole sme počuli, že tu niekto potrebuje pomoc,“ odvetil vodič. Strčili do mňa, sadli do auta a boli preč. Počuli? A od koho? Ako mohli niečo počuť, keď tadiaľ nikto nešiel? Že by veveričky? Alebo sojka?
Už keď som sa modlil, museli byť na ceste. Boh mal jasno. A mal aj svojich služobníkov. V ten deň chcel byť v mojom srdci zase nájdený. Vďaka!

Pane, ďakujem, že mi znova a znova dopraješ nájsť Ťa.

Aleš Kocián