Povedal im aj podobenstvo: „Nikto neodtrhne látku z nového odevu a neprišije ju na starý odev, lebo ináč by potrhal nový odev a nová záplata by sa k starému nehodila.“

Lukáš 5,36

Ľudia v Ježišovej dobe cítili, že náboženstvo nemá pozitívny vplyv na ich život. Rástol počet tých, ktorí považovali vieru – ako ju chápali farizeji a učitelia zákona – za prekážku v snahe dosiahnuť šťastie.

Nie, nechceli sa vzdať svojho Stvoriteľa. Chceli s ním žiť v pokoji a priateľskom vzťahu. Ich duchovní vodcovia považovali Boha za prísneho a pomstychtivého Pána, ktorý čaká na príležitosť potrestať človeka, keď sa čo len trochu odchýli z cesty, ktorú má určenú.

Ježiš chce svojimi kázaniami zmeniť tento pohľad na Boha. Nebeského Otca predstavuje ako prísneho –

a zároveň láskavého. Je to Boh, ktorý súdi – a zároveň ponúka milosť každému, kto sa kajá.

Učitelia zákona si uvedomujú Ježišovu popularitu a radi by sa na nej priživili. Chcú, aby prišiel s nejakou reformou judaizmu, ktorá by však zachovala ich moc nad ostatnými veriacimi. Ježiš to rázne odmieta.

K niečomu podobnému došlo v kresťanstve. Ježišovo učenie nahradili tradície. Súčasný stav kresťanstva tým trpí. Podľa Ježiša nie je možné byť trochu veriacim a trochu neveriacim. Nie je možné byť trochu kresťanom a trochu pohanom. Je to ako keby žena povedala, že je „trochu tehotná“. Musíme si vybrať jedno, alebo druhé.

Ak chceme, aby kresťanstvo vstalo z mŕtvych, zmŕtvychvstalý Ježiš sa musí znovu stať jeho stredobodom. Iná možnosť neexistuje.