Nezdieraj bedára, lebo je chudobný! (Prísl 22,22)

Bedár a chudobný sú obvykle na okraji; prosperujúca spoločnosť o nich nemá záujem. Majú mizivú obranyschopnosť a sú ľahkým terčom všemožných spoločenských krívd a útlakov. Len čo v spoločnosti nastanú problémy, hneď sa siahne na prostriedky určené na starostlivosť o chudobných. Ak je potrebné také konanie zakazovať, na jednej strane to znamená, že určité správanie (postoj) je úplne neprípustné. Na druhej strane to, že zdieranie bedára je niečo, čo sa v spoločnosti deje celkom prirodzene.
Ale nielen v spoločnosti. To ma až tak veľmi nebolí, pretože zákaz je adresný. Mňa osobne usvedčuje z toho, že tendenciu zdierať bedára mám celkom prirodzene v sebe aj ja sám. Potom považujem takýto zákaz za nepríjemný, pretože ma upozorňuje na to (konfrontuje ma s tým), čo o sebe nechcem vedieť, ale čo o sebe vedieť musím. Musím vedieť o svojej tendencii podviesť (doslova olúpiť) slabého a musím túto tendenciu regulovať. Musím sa teda mať na pozore sám pred sebou. Takisto si musím takéto konanie zakázať, alebo skôr sám si to zakázať. Ale to nerobím, pretože je ľahšie, ak mi to musí byť zakazované.
Nárok na sebaobmedzovanie je teda výrazom disciplíny, ktorá má spoločenský rozmer – pomáha skvalitňovať život niekomu inému. Neubližovať môže znamenať chrániť, pričom prospech môjho blížneho by mal byť rozhodujúcim kritériom môjho správania. Inými slovami, z mojej aktivity, z môjho sebaobmedzovania by malo mať úžitok moje okolie. Neubližovať a byť užitočný – k takejto sebareflexii ma vedie nielen tento pokyn, ale aj samotný život s Bohom.

Hospodine, ďakujeme za to, že nás učíš vnímať takéto pokyny adresne a že nás robíš citlivými voči núdzi blížnych. Ďakujeme za to, čo sme sa z tohto zákazu smeli o sebe dozvedieť. Vyznávame, že nie sme svojim chudobným blížnym nápomocní tak, ako by potrebovali. Vyznávame, že chudobu a potreby svojich blížnych často vôbec nevnímame a svojou bezohľadnosťou ešte zhoršujeme. Odpusť nám.

Jiří Beneš