Stvor mi čisté srdce, Bože, obnov vo mne pevného ducha! (Žalm 51,12)

Kto sa raz nadýchol vidieka a navyše má záhradku, vie, že ten pocit je neprenosný. Zvlášť na jar nám predierajúce sa kvety snežienok a vôňa odchádzajúcej zimy pripomínajú, že znova sa začína niečo krásne.
Aj v tomto krásnom čase a nádhere prebúdzajúcej sa prírody je potrebné urobiť niekoľko „drsných zásahov“. Záhradníci orežú vetvy stromov, ktoré by vraj brali živiny ostatným. Milovníci zeleniny zasa ryjú v hebkej zemi, kde pučia prvé trsy trávy a zdanlivo ich ničia, pretože majú svoju víziu, kde bude mrkvička a kde zemiaky. Neznalý človek by mohol povedať: „Ach, tí ničitelia, čo to len v tej záhradke robia?“
Aj môj život začal byť taký krásny ako príroda na jar. Spolu s manželom sme študovali Bibliu a bolo nám veľmi dobre. Spoznávali sme Boha, ktorého sme dovtedy nepoznali, a ja som sa cítila ako v sne. Spoznávala som ľudí, ktorí boli blízki môjmu srdcu.
Náš Stvoriteľ je dobrý „záhradník nášho života“. Vie, kedy treba prerezať vetvy, aby sme v trápeniach duchovne zosilneli. Moje „prerezanie“ prišlo, keď manžel začal zrazu strácať záujem o ďalšie štúdium Biblie. Neuveriteľne ma trápilo, že pred blížiacim sa krstom som zostala sama, lebo vždy sme robili všetko spoločne. Veľmi som si priala, aby to tak bolo aj pri krste.
Uvažovala som, že na neho počkám, vnútri som pritom bojovala so všetkým. Modlila som sa a Boh upokojil moju myseľ. Uistil ma, že sa môžem dať pokrstiť sama, aby som bola pre manžela príkladom. Bol to skutočne Boží pokoj, pretože som to dodnes nikdy neľutovala. Vnútorný pokoj a pripútanie k Pánu Bohu však neznamená, že život bude bez prekážok. Posilňovanie mojej viery pokračovalo ďalšou ťažkou skúškou.
Manžel nielen prestal chodiť na bohoslužby, ale začal sa k mojej viere stavať negatívne. Správal sa, ako keby Pána Boha považoval za konkurenta. Zdalo sa mu, že ma stráca. Naše tri deti sa snažil odviesť od viery aj od zborových aktivít, a to bola moja najväčšia bolesť. Vydržím to? Premodlila som týždne a mesiace a nevidela nijaké riešenie. Bol to balvan, ktorý ma ťahal dolu. Každá sobota bola boj. Snažila som sa trpezlivo vysvetľovať, že chodíme medzi dobrých ľudí, že nás vďaka tomu Pán Boh vedie a pomáha nám.
On stále opakoval: „A čo ja? Čo naša rodina?“ Cítila som , že je to pravda. Chodil do práce a videli sme sa naozaj málo. Víkendy, keď sme mohli byť spolu, som venovala Pánu Bohu.
Často som sa pýtala: „Má to zmysel?“ Časom mi Boh odpovedal aj na túto moju modlitbu. Moja nová Božia rodina sa za mňa modlila a problémy sa začali vytrácať. Šlo to pomaly, ale vnímala som a vedela, že Stvoriteľ ma učí niečo veľmi dôležité. Niečo, čo bude tvoriť podstatnú súčasť mojej viery v Neho. Ukázal mi, že všetko má svoj čas – a ten čas má vo svojich rukách. Všetko sa deje postupne, napriek tomu, že nerozumiem, mám obavy alebo ma to bolí, môžem mu na sto percent dôverovať. Toľkokrát mi predsa dokázal, ako neskutočne ma má rád.

Ďakujem, Pane Bože, za Tvoju lásku ku mne, že Ti stojím za to, aby si posunul moju vieru v Teba vždy o kúsok vyššie. Vo chvíli, keď je naša viera skúšaná, si vždy na našej strane, si s nami.

Alena Kubcová