Keď zbadal Ježiša, s krikom padol pred neho a volal mocným hlasom: „Ježiš, Syn najvyššieho Boha, nechaj ma! Prosím ťa, nemuč ma!“

Lukáš 8,28

Skôr ako som začal chodiť do školy, dostal som meningitídu. Prvýkrát v živote som sa ocitol v nemocnici, kde mi robili rôzne testy.

Okrem iného som podstúpil tzv. lumbálnu punkciu – vyšetrenie mozgovomiechového moku. Nebolo to príjemné. Po tomto vyšetrení lekárka povedala mojej mame, že som na ňu kričal, že je fašistka a že ju nenávidím.

Mama jej vysvetlila, že nám zrejme iniciatívna súdružka učiteľka v škôlke pustila film o hrôzach vojny a ja som aplikoval svoje novonadobudnuté vedomosti, lebo som mal pocit, že mi ubližuje. Tým, čo lekárka urobila, mi pravdepodobne zachránila život.

Podobne sa správal muž posadnutý démonmi, keď uvidel Ježiša. Nebol to on, kto kričal na Ježiša, ale zlý duch, ktorý ho ovládal. Démon nechcel prísť o svoju korisť. Vedel, kto pred ním stojí. Vedel, že Ježiša nemôže poraziť.

Napriek tomu sa ho snažil odradiť slovami, ktoré mali vyvolať dojem, že chorý je so svojím stavom spokojný.

Posadnutý človek nevie, čo si má myslieť. Je zmätený.

Myslí si, že Ježiš ho mučí. Tak vníma jeho záujem a bojí sa toho, čo ho čaká. Hoci zúfalo túži po slobode a uzdravení, žiada Ježiša, aby ho nemučil.

Stvoriteľ dobre vedel, kto hovorí v mene chorého. Nedbá na to, čo počuje. Posadnutému mužovi vracia zdravie a slobodu. A ten, keď si uvedomí, čo sa stalo, chce zostať s Ježišom.