Nakloň svoj sluch. (Prísl 22,17)

Pokyn „nakloň svoj sluch“ nám pripomína, že život s Bohom prináša nárok urobiť niečo s uchom – nakloniť ho, rozpočúvať ho. Samo sa to nestane a nikto iný to za nás neurobí. Rozkazovací spôsob „nakloň svoj sluch!“ upozorňuje, že naše ucho samo od seba dosiaľ naklonené nie je. Inými slovami, na schopnosti načúvať a na rozvinutí svojej vnímavosti musíme popracovať. To je dôležité posolstvo v knihe Príslovia, preto sa opakuje. (4,20 a 5,1) V jednej svojej spovedi syn vyznáva, že ho mrzí, že ucho nenakláňal skôr. (5,13)
Náš text nehovorí, čomu máme ucho nastaviť. Dozvedáme sa to však z iných textov: múdrosti (2,2) a výrokom poznania. (23,12) Teda duchovným skutočnostiam a hodnotám. Ak pokyn „nakloň svoj sluch!“ vezmeme vážne, zistíme, že ucho je síce treba nakloniť, ale my nevieme, ako sa to robí. Vykonávajúci pokyn chýba. Zdá sa, že zámerne. Nárok nás totiž bude nútiť hľadať pomoc na jeho realizáciu.

Hospodine, ďakujem za upozornenie na dôležitosť starostlivosti o uši. Chcem vedieť načúvať Tebe aj ľuďom. Neviem však svoje ucho nastaviť. Aby som vnímal, potrebujem Tvoju pomoc. Ujmi sa ma, prosím, a nastraž moje uši.

Jiří Beneš