A máme k nemu pevnú dôveru, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. (1Ján 5,14)

Stalo sa to v roku 1799. André Massena, jeden z Napoleonových generálov, sa jednej noci priblížil so svojím vojskom k rakúskemu mestečku Feldkirch. Jeho obyvatelia sa ráno zobudili v sviatočnej nálade, pretože bola práve Veľká noc. Keď však na neďalekom kopci uvideli nepriateľské vojská, starosta zvolal mestskú radu. Tam chcel vymenovať na základe hlasovania vyjednávača, ktorý by žiadal nepriateľa o ušetrenie mesta. V tej chvíli vstúpil do miestnosti miestny farár a prehovoril k prítomným: „Dnes je Veľká noc. Nespoliehajme sa na vlastnú silu, tá nie vždy stačí. Je deň zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista, a tak nech sa na Jeho počesť rozozvučia veľkonočné zvony. Ako obvykle pripravíme slávnostnú bohoslužbu a všetko ostatné odovzdáme do Božích rúk. Zatiaľ sme poznali len ľudskú slabosť. Ak teda chceme spoznať Boha a Jeho moc, spoľahnime sa naňho.“ Jeho slová boli také presvedčivé, že s ním všetci súhlasili. O chvíľu sa postupne rozozvučali zvony vo všetkých kostolných vežiach na znak slávy Vzkrieseného a všetkých pozývali na bohoslužbu.
Francúzsku armádu a dôstojníkov ten slávnostný zvuk zvonov prekvapil. Mysleli si, že obyvatelia mesta vyjadrujú týmto gestom radosť z toho, že v noci prišlo z druhej strany rakúske vojsko, aby toto najzápadnejšie mesto svojej krajiny ochránilo. A tak generál André Massena vydal rozkaz ustúpiť.
Vo chvíli, keď zvony prestali vyzváňať, na návrší už nebol jediný francúzsky vojak.
Jeden kňaz, ktorý dôveroval Bohu, a zvony. Tak málo stačilo Bohu na to, aby celé mesto zachránil pred krviprelievaním. Čo sa stane, keď sa mu dnes odovzdám aj ja? Čím naplní rok, ktorý je predo mnou?

Bože, meň v tomto roku moju vieru na dôveru. Nielen v dočasných veciach, ale aj v otázke môjho spasenia. Do Tvojich rúk dávam nový deň, nový rok a tiež svoju večnosť.

Vlastimil Fürst st.