Dávaš mi poznať cestu života, plnosť radosti v tvojej prítomnosti. Po tvojej pravici je večná blaženosť. Žalmy 16,11

Dávid, autor šestnásteho žalmu, v ňom prekvapivo vyznáva, že okrem Boha vlastne nikoho iného nemá. Mohli by sme s Dávidom polemizovať, pretože vždy mal okolo seba nejakých ľudí. No Dávid tým chce skôr vyjadriť úplnú ľudskú odovzdanosť a závislosť na Bohu: „Bez teba niet šťastia pre mňa“ (Ž 16,2).
Dávid hovorí, že Boh je ten, kto mu dáva poznať cestu, ktorá vedie k cieľu, niekam smeruje, nie je slepá. Boh totiž nechce, aby človek chodil v kruhu alebo prešľapoval na mieste. Ak sa človek pýta Boha, kadiaľ má ísť, On ho povedie.
Dávid tiež vyjadruje, že vrcholom radosti je byť s Bohom. Pri stretnutí s niektorými ľuďmi máme stiahnutý žalúdok. Nechceme byť s nimi ani minútu, pretože prinášajú poníženie, úzkosť, bolesť. Toho sa od Boha nedočkáme. Pri komunikácii s Ním nemusíme byť v strehu, báť sa či čakať ranu pod pás.
Dávid vyznáva, že v Božej pravici je večné blaho. Túžime po niečom dokonalom. Táto túžba tu nie je preto, aby sa človek za ňu hanbil. Veď ju do nás vložil samotný Boh. Táto túžba totiž vedie k Nemu.

Môj Pane, veď ma, prosím, aj dnešný deň, daj mi radosť zo spoločenstva s Tebou a túžbu, ktorá ma ťahá k Tebe.

Vít Vurst