Ale otec mu povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

Lukáš 15,31.32

Záver Ježišovho podobenstva o márnotratnom synovi je smutný. Pri čítaní zistíme, že ak si nevážime to, čo máme, môžeme sa stratiť aj doma. To bol prípad staršieho syna. Ako prvorodený dostal od otca dvakrát toľko ako jeho mladší brat. Ale jemu sa to zdalo málo.

Pamätám si, ako nechápavo som krútil hlavou nad tým, ako sa zachoval starší syn. No keď som sa sám ocitol v situácii, že som pociťoval krivdu, bol som rovnako nahnevaný ako on.

Zloba ohrozuje všetkých kresťanov, ktorí prestanú veriť, že sú spasení z milosti a že večný život je dar. Podobne ako farizeji a zákonníci uveria tomu, že nebo si môžu zaslúžiť príkladným životom.

V okamihu, keď uverím tomuto klamu, začnem sa porovnávať s inými ľuďmi. Ak nájdem niekoho, kto je na tom horšie ako ja, začnem ho napádať, ako starší brat mladšieho.

V Ježišovom podobenstve otec prirovnáva návrat strateného syna k novému narodeniu. Snaží sa ukázať staršiemu synovi, že „vzkriesenie“ jeho brata, nech padol akokoľvek hlboko, považuje za dôvod na poriadnu oslavu.

Ježiš necháva príbeh zámerne otvorený. Neuvádza, ako dopadol starší syn. Či sa naučil tešiť z toho, čo mal u otca, alebo odišiel z domu. Jedno je však isté – ako otec prijal mladšieho syna, je pripravený prijať aj staršieho.