Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi žobrák menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten žobrák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho.

Luk 16,19–22

V tomto podobenstve sa Kristus dotkol vtedajšieho, medzi ľuďmi rozšíreného názoru. Mnohí z jeho poslucháčov sa totiž nazdávali, že medzi smrťou a vzkriesením človek žije ďalej vedomým životom. Spasiteľ vo svojom podobenstve použil ich vlastné predstavy, aby im mohol objasniť dôležité pravdy. Poslucháčom nastavil zrkadlo, v ktorom mohli poznať seba i svoj skutočný vzťah k Bohu. Použil bežný príklad, aby upozornil na to, čo chcel zdôrazniť, že totiž Boh neposudzuje nikoho podľa majetku. Každý, kto Božie dary zneužije, skončí horšie než ten najchudobnejší a najúbohejší človek, ktorý miluje Boha a verí v neho. Boháč mohol zo svojho nadbytku zmierniť utrpenie chudáka, no bránilo mu v tom sebectvo.

Kristus upozorňuje, že príde čas, keď sa ich postavenie zmení. Tí, čo nemajú nijaké pozemské bohatstvo, ale dôverujú Bohu a trpezlivo znášajú svoje utrpenie, jedného dňa predstihnú tých, čo teraz síce vo svete zastávajú najvyššie miesta, ale svoj život nepodriadili Bohu.

Peniaze si nemožno vziať do budúceho života, tam nie sú potrebné, ale dobré skutky vykonané na záchranu ľudí pre Krista nás predchádzajú do nebeských príbytkov. (KP 201–207; COL 260–266)

Všemohúci Pane, ďakujeme, že nám nastavuješ zrkadlo, aby sme poznali, akí sme.