Dobrorečte tým, ktorí vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte. (Rim 12,14)

Jednou z príčin mojej viery je skutočnosť, že v mojom živote „náhody“ často nasledujú v takom presnom poradí a v takom množstve, že je to veľmi podozrivé. Zakaždým to predsa nemôže byť len nejaká náhoda.
Pred rokom mi bolo ľúto, že mám problém s účasťou na modlitebnej skupinke, ktorá sa koná o šiestej. V práci končím o tretej, no cesta domov mi trvá takmer hodinu a cesta z domu na skupinku tiež hodinu. Preto som Bohu v modlitbe hovorila: „Ak chceš, aby som tam chodila, musíš s tým niečo urobiť.“ Pre Boha to nebol nijaký problém. Zakrátko došlo v zamestnaní k niekoľkým zmenám. Teraz končím o šiestej večer a z práce do zboru trvá cesta len štvrť hodiny. Zmeny sa však netýkajú len mňa, ale aj kolegyne, ktorá ma mala zastupovať. Činnosť, ktorú vykonávam, musí byť hotová každý deň, bez ohľadu na to, že som napríklad chorá alebo mám dovolenku. Musí tam byť niekto, kto sa v tom vyzná a zariadi všetko potrebné. Nastal problém a zrazu sa kolegyňa bránila: „Prečo by som to mala robiť ja? Veď je to jej práca!“ Po čase som si všimla, že mi kolegyňa neodpovedá na priame otázky a robí mi drobné pracovné prieky. Keď som si to uvedomila, začalo ma to veľmi trápiť. Čas však hrany neobrusoval. Naopak, situácia sa každým dňom zhoršovala.
V tom čase som dostala e-mail s prosbou o vysvetlenie 9. až 11. kapitoly Listu Rimanom. V Biblii sú miesta, ktoré ma veľmi oslovujú, no práve tieto verše medzi ne nepatria. Prečítala som si e-mail a v duchu som si povedala: „Myslím si, že viem, o čom sa tam píše, ale niekomu to vysvetľovať? To veru nie je nič pre mňa.“ Niekoľko dní som sa s tým trápila a čítala texty stále dokola. Robila som si poznámky, ako by som asi mohla čo najľahšie odpovedať. Pretlmočila som si to do svojej reči a nakoniec som si prečítala aj 12. kapitolu.
V nej ma Božie slovo svojou silou priamo „udrelo po tvári“, pretože prehovorilo rovno do môjho pracovného problému.
So zatajeným dychom som čítala: „Dobrorečte tým, ktorí vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte… Nikomu neodplácajte zlom za zlé. Usilujte sa o to, čo je dobré v očiach všetkých ľudí. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“ (Rim 12,14.17.18) Dobrorečte…
Boh mi poslal presný návod, čo mám robiť. Začala som sa za svoju kolegyňu modliť. Neprosila som Boha, aby ju zmenil a aby som mala pokoj, ale aby ju žehnal a zbavil ju zloby, ktorú v sebe živí a ktorá jej ubližuje. Jednoducho som jej v modlitbe „dobrorečila“.
To bolo niekedy dopoludnia. Cez obednú prestávku odbehla do mesta, lebo nutne potrebovala kúpiť jednu vec. Vrátila sa s dvoma ťažkými taškami, pretože „náhodou“ narazila na nejaký výpredaj.
A poobede? Odchádzala som „náhodou“ o niečo neskôr a ona „náhodou“ o niečo skôr. Zrazili sme sa vo dverách.
Bojovala s ťažkými taškami, so zväzkom kľúčov, s dverami, ktoré sa nedali otvoriť a ja som prišla práve vo chvíli, keď som jej mohla otvoriť dvere a jednu z tých tašiek odniesť až do výťahu.
Po niekoľkých dňoch mlčania a vzájomného vyhýbania sa usmiala a začala so mnou znova hovoriť. To bola jedna z vecí, prečo neverím na náhody, ale verím Bohu, ktorý ich vytvára.

Pane, ďakujem Ti, že vytváraš situácie, ktoré niekomu môžu pripadať ako náhody. Ďakujem Ti, že aj týmto spôsobom odpovedáš na naše modlitby, keď k Tebe voláme o pomoc. Ďakujem, že pracuješ nielen na našom srdci, ale aj na srdci ľudí v našom okolí. Ty nie si Bohom náhody. Vďaka, že máš s nami svoj plán.

Vlaďka Jelínková