Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak toto budeš robiť, zachrániš aj seba aj tých, čo ťa počúvajú. (1Tim 4,16)

Rodičia boli aktívni členovia kresťanského spoločenstva a spoločne sme sa zúčastňovali na pravidelných bohoslužbách a ďalších aktivitách… Možno sa „automaticky“ očakávalo, že ich vieru prirodzeným spôsobom „zdedím“ aj ja, no prvý naozajstný impulz ísť touto cestou prišiel, keď som mal asi pätnásť. Okrem všetkých otázok, ktoré si dospievajúci človek začína klásť, som bol postavený aj pred túto. Rozhodnutie som však odsunul na neskôr…
Druhý impulz prišiel v osemnástich. Ani vtedy však nedošlo z mojej strany k rozhodnutiu, lebo život mi totiž ponúkal „dvere otvorené dokorán“ a ja som sa rozhodol „ochutnať“ aj túto ponuku. Čo sa týka kresťanského spôsobu života, jednou nohou som žil „vonku“ a druhou „dnu“.
Po necelých dvoch rokoch neúspešného štúdia na vysokej škole som sa ocitol na dvojročnej „základnej vojenskej prezenčnej službe“, ako sa tomu vtedy hovorilo. Tam som mal dosť času premýšľať o tom, ktorým smerom sa chcem v živote vydať. Či chcem dôverovať Bohu a Jeho slovu, alebo prijmem ponuku „otvorených dverí“, ktoré sa otvárali smerom do nekonečného sveta okolo mňa.
Po roku „na vojne“, keď som nemal možnosť prísť ani na pár dní domov, ma zastihla správa, že zomrel dedko. Mal som ho veľmi rád a veľa ma naučil. V tom momente nastal v mojom živote obrat.
A aká bola odpoveď Boha? Po návrate z vojny som sa ocitol na tradičnom novoročnom programe, ktorý v našich spoločenstvách býva vždy začiatkom roka, a tam ma prostredníctvom novoročného zasľúbenia vyzval. Vo svojej Biblii (kralický preklad) som čítal slová:
„Budiž sebe pilen i učení, a v tom trvej; nebo to čině, i samého sebe spasíš, i ty, kteříž tebe poslouchají.“ (1Tim 4,16)
Až na tento tretí Boží impulz som sa rozhodol nielen veriť, že Boh existuje, ale mu aj dôverovať! Zakrátko nato prišla ako „pečiatka“ potvrdzujúca moje rozhodnutie ponuka stať sa laickým kazateľom a potom aj možnosť prihlásiť sa na diaľkové štúdium v teologickom seminári.
Už vyše 20 rokov som kazateľom. O svoje skúsenosti sa snažím deliť s ostatnými ľuďmi v duchu myšlienky, ktorú mi Boh dal ako odpoveď na moje rozhodovanie v období, keď som stál na križovatke života. Vtedy som sa rozhodol „ vziať Boha za slovo“ a On mi v rôznych životných situáciách neraz potvrdil, že som urobil dobre.
Mne aj vám stále ponúka možnosť osobne si vyskúšať, že „Boh má dve vystreté ruky. Jedna je dosť silná, aby nás chytila svojou spravodlivosťou; druhá je dosť jemná, aby nás milostivo objala.“ (Martin Luther King)

Bože, ďakujem Ti, že nám ponúkaš svoje priateľstvo a svoju pomoc. Ďakujem Ti, že ponúkaš, ale nenútiš. Ďakujem Ti za Tvoju úžasnú trpezlivosť, s akou na nás čakáš. Buď aj dnes mojím trpezlivým učiteľom.

Libor Škrla