Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, posvätil som ťa; ustanovil som ťa za proroka pre pohanov. (Jer 1,5)

Vždy som bol tak trochu akčný typ človeka. Celý život ma lákalo robiť kroky do neznáma a podnikať veci, ktoré som ešte neskúsil. Chcel som sám sebe dokázať, že na tom mám.
Keď som mal 24 rokov, rozhodol som sa, že pôjdem do USA. Potreboval som si zarobiť peniaze, aby som splatil nejakú elektroniku, ktorú som si kúpil v rámci štúdia. Vôbec som však netušil, čo ma čaká.
Cez agentúru som si našiel prácu a na štyri mesiace odcestoval. Prišli sme tam ako skupina mladých chlapcov z rôznych štátov, väčšinou Česi, Slováci, Poliaci, Rusi. Ubytovali nás v Baltimore, v meste, ktoré obsadilo 3. miesto v rebríčku kriminality v celých Spojených štátoch amerických. Býval som v černošskom gete, v jednej z najnebezpečnejších zón.
Neuveriteľne sa tam kradlo. Černosi mali zbrane a občas došlo aj k nejakej prestrelke. Celú situáciu mi sťažoval neustály výsmech kamarátov pre to, že som veriaci a mám svoje zásady. Napríklad, že so svojou priateľkou chodím, ale nespím s ňou… V tom čase to bolo pre mňa dosť zraňujúce.
Spomínam si, že som si neďaleko od miesta bydliska našiel jeden černošský zbor adventistov, kde som začal chodievať každú sobotu. Vtedy som si prvýkrát plne uvedomil, čo pre mňa znamená skutočný sobotný odpočinok. Boli tam veľmi príjemní ľudia, ktorí ma okamžite prijali medzi seba. Každú sobotu mi priniesli veľa jedla, pozývali ma k sebe domov a ponúkali mi svoje priateľstvo.
Bol to taký malý domov, ktorý mi Boh dal, aby som sa mohol znovu nadýchnuť.
Predstavoval som si, že to všetko vydržím, ušetrím, čo sa dá a potom sa víťazne vrátim domov. Tri dni pred odchodom sa niekto vlámal do mojej izby a zmizlo takmer všetko – peniaze, doklady, darčeky, notebook a fotoaparát. Skrátka všetko. Na druhý deň v sobotu som šiel do svojho zboru, aby som sa s ľuďmi rozlúčil a poďakoval im za podporu. Cítil som sa však strašne. Bol som vyčerpaný, okradnutý, jednoducho odpísaný. Rozhodol som sa teda vložiť všetky svoje pocity do jednej piesne, ktorú som im zaspieval. Boh v nej hovorí:
„Trápenia mi daj, svoju únavu zlož, do mojich prebitých rúk polož svoju hlavu…“ Bola to modlitba.
Potom som si sadol a vystúpil kazateľ. Začal hovoriť o mne, o tom, že som prišiel do USA, aby som pomáhal ľuďom. Že som nejaký čas pomáhal aj v New Orleans s upratovaním po hurikáne Katrina a že študujem v teologickom seminári, aby som sa raz stal kazateľom. Potom pokračoval: „Noste mu svoje peniaze, aby mohol študovať. Potrebuje ich.“ V tú chvíľu začali ľudia vstávať a prichádzať ku mne. Ja som otvoril tašku, ktorá sa začala plniť, a moju tvár zaliali slzy vďačnosti.
Kazateľ začal svoju kázeň. Otvoril text proroka Jeremiáša. Neviem, o čom to bolo, nerozumel som tomu, ale viem, že ten text bol vtedy o mne: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, posvätil som ťa; ustanovil som ťa za proroka pre pohanov. Pôjdeš, ku komukoľvek ťa pošlem a povieš všetko, čo ti prikážem! Som s tebou, aby som ťa vyslobodil.“
Vtedy som si uvedomil, aké nesmierne cenné je pre mňa toto uistenie. Boh je v tom so mnou!

Pane Ježišu, Ty máš riešenie aj v situáciách, keď nás premáha beznádej a sme v koncoch. Je úžasné, ako pri riešení našich problémov používaš iných ľudí. Ak bude treba, chcem Ti byť dnes k dispozícii. Môžeš so mnou rátať.

Tomáš Dymáček