Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom! Aj potom, keď moja koža bude takto zodratá, zo svojho tela uvidím Boha. (Jób 19,25.26)

Rodičia neboli veriaci, preto sme sa o viere nikdy nerozprávali. No mali sa naozaj radi, boli priateľskí, spokojní a šťastní. Vďaka tomu sme my deti mohli od nich načerpať do života veľa dobrého.
Ako je to zo začiatkom mojej viery? Potrebuje azda šťastný človek vieru? Je pravda, že keď som sa vydala, zažila som niekoľko životných situácií, ktoré ma trochu „pritlačili k múru“, ale ešte „nenastal ten čas“. Myslím si a naozaj tomu verím, že v živote každého človeka príde chvíľa, keď sa s ním Boh stretne a predstaví sa mu.
Tá moja prišla, keď som bola so synom na materskej dovolenke. Staršia dcéra mala asi tri roky. Vždy sme mali dosť priateľov, s ktorými sme sa stretávali, pričom dvaja z nich boli už oddaní Pánu Bohu a obaja nás vo svojom nadšení pozývali na úžasné stretnutia. Jeden do skupinky katolíckej mládeže, druhý na zázraky k „letničiarom“, ako ich dôverne oslovoval.
Uvažovala som o tom, lebo som nikdy nič podobné nepočula. Jeho argument týkajúci sa viery, že „krava žerie zelenú trávu, no aj tak má biele mlieko“, bol neskutočný. Začalo ma to zaujímať.
Náš katolícky priateľ mi dokonca daroval Bibliu, ktorú mám dodnes a veľmi si ju vážim. Naozaj som sa začala o všetko zaujímať a na druhom stretnutí som sa dozvedela, že Pán Ježiš ľuďom ponúka pomoc:
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate…“ (Mat 11,28)
Môj záujem o duchovné veci si všimol aj manžel a povedal mi: „Ak chceš niekam chodiť, choď k adventistom.“ Vtedy som sa dozvedela o jeho veriacich príbuzných. Chodili sme teda spolu k adventistom.
Do noci sme diskutovali o biblických veciach a ja som nachádzala zmysel života. Bola som toho taká plná, že som to nedokázala v sebe udržať. Zrazu som poznala odpoveď na otázky, ktoré som nikdy nevyslovila.
Pán Boh vie, kedy sa má človeku predstaviť. Ja som bola doma na materskej a cítila sa osamotená. Moja dcérka sa narodila s rázštepom a ja som sa pýtala: „Prečo práve ja?“ Od pôrodu som mala pocit, že som sklamala ako matka, žena i manželka. Po sťahovaní som sa cítila o to viac opustenejšia.
Boh to všetko vedel a skôr, než by som pod ťarchou týchto smutných pocitov padla, dal mi istotu, že niekam patrím. Uistil ma, že ho zaujímam taká, aká som. Zrazu som bola veriaca a skutočne šťastná.

Ďakujem Ti, Pane Bože, že vstupuješ do nášho života a oslovuješ nás – každého v správny čas, aby si nám prejavil svoju lásku a urobil nás šťastnými. Ďakujem, že nás bez rozdielu prijímaš takých, akí sme.

Alena Kubcová