Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas: je čas narodiť sa a čas zomrieť… (Kaz 3,1.2)

S manželom ideme spolu cestou života už vyše štrnásť rokov. Neraz sme sa presvedčili, že sa vždy a vo všetkom oplatí dôverovať Pánu Bohu. Chceme sa s vami podeliť o jednu ťažkú etapu nášho života. Veríme, že čo sme prežili my, môže stretnúť aj vás alebo niekoho z vášho okolia.
Uplynuli štyri roky od svadby a my sme stále nemali dieťa. Najprv sme sa obrátili na miestnych lekárov, podstúpili sme potrebné vyšetrenia aj liečbu, ale očakávaný výsledok sa nedostavil. Náš lekár nám napísal odporúčanie do centra IVF (Centrum umelého oplodnenia v Brne).
Podstúpili sme nové kolo vyšetrení, po ktorých sme sa dozvedeli, že normálnou cestou nemôžeme počať dieťa a našou jedinou nádejou je umelé oplodnenie. Rozhodli sme sa, že to skúsime.
Dnes je táto metóda k ženám oveľa šetrnejšia, ale vtedy mi lekári naordinovali vysoké dávky hormónov. Niekoľkokrát za deň som si pichala injekcie. Do svalov mi ich aplikoval manžel alebo známi zdravotníci, pričom ďalšie hormóny som užívala v tabletkách. Necítila som sa síce dobre, ale vyvinulo sa mi veľké množstvo zrelých vajíčok. V skúmavke sa vďaka lekárom uchytilo osemnásť embryí. Mali sme z toho neskutočnú radosť a verili sme, že sa dieťatka dočkáme.
Pri prvom pokuse mi zaviedli dve embryá a zdalo sa, že sme na tej najlepšej ceste. Domov sme cestovali vyše sto kilometrov vlakom, no už počas cesty som tušila, že sa niečo deje. Bolelo ma brucho a vôbec som sa necítila dobre. Napriek tomu sme dúfali.
Na druhý deň som dostala doporučený list – výpoveď z práce. Pracovala som ako zdravotná sestra v gynekologickej ambulancii a naivne som svoje problémy konzultovala so zamestnávateľom. Ten sa obával toho, že otehotniem, a tak mi radšej dal výpoveď. Nechcel, samozrejme, riskovať, že bude mať sestru na materskej. Bol to hrozný šok. Neotehotnela som a po skončení práceneschopnosti som sa nahlásila na úrad práce.
S manželom sme sa však dohodli, že novú prácu si nebudem hľadať a že to skúsime znova. Po troch mesiacoch som si dala zaviesť tri embryá, aby som šancu zvýšila, no tentoraz sme šli domov autom. Zistili sme, že cesta po D1 je horšia ako cesta vlakom. Nechcelo sa mi to veriť, ale opäť ma bolelo brucho a znovu sa to nepodarilo…
Po adekvátnom čase na zotavenie sme to skúsili po tretí raz . S manželom sme sa neustále modlili, cítili sme, že dieťa určite príde, a tak sme nechápali, prečo sa to stále nedarí. Povedali sme si, že skúsime ešte posledný, tretí pokus. Všetko sme naplánovali a pripravili. Objednali sme si v Tišnove hotel na tri dni, aby sme nemuseli nikam cestovať. Je tam nádherná krajina, a tak sme sa snažili si celý tento proces spríjemniť aj týmto spôsobom.
Keď sme už boli plní očakávania na ceste do Brna, kúsok pred Brnom nám zatelefonovala asistentka z kliniky, že nemáme chodiť. Vraj nevie, ako je to možné, ale embryá sa prestali vyvíjať. Povedala, že to nechápe, pretože všetko prebiehalo dobre, ale teraz sú v takom stave, že nemá zmysel žiadne z nich aplikovať.
Bol to hrozný šok, pretože sme niečo také vôbec nečakali. Psychicky sme boli úplne na dne. Každý nepodarený pokus sme oplakali, ale tento tretí bol najhorší zo všetkých. Pamätám si, ako som Bohu vyčítala, že tie deti nedostali ani šancu, že sme urobili všetko, čo sme mohli, a takto to dopadlo.
Celú noc som nespala a len plakala. V hoteli sme prespali len jednu noc a vrátili sa domov. Kto podstúpil proces umelého oplodnenia vie, aké je to všetko náročné. Finančne, fyzicky a hlavne psychicky. Naša viera v Boha a dôvera v Jeho vedenie vtedy prechádzala ťažkou skúškou.

Bože, náš nebeský Otče, ako radi Ti plánujeme, čo by si mal pre nás urobiť. Ako radi Ti veríme, keď je všetko podľa našich predstav. Ale Ty občas dopúšťaš situáciu, keď sa nám všetko obráti naruby. Zrazu Ťa prestávame vidieť a klesá aj naša schopnosť plne Ti dôverovať. Ak nás niečo také dnes čaká, podopri našu slabú vieru a stoj pri nás.

J + D Ščerbovci