Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Mat 5,4

V zástupe okolo Ježiša je veľa ľudí, ktorí majú v srdci bolesť. Predstavme si napríklad ženu, ktorej nedávno zomrelo jediné dieťa. Môže si povedať: „Škoda, že Ježiš neprišiel skôr. Moje dieťa mohlo žiť…“ A zatiaľ čo sa mnohí radujú z uzdravenia, táto matka cíti výčitky voči Bohu. Bojuje s pocitom nespravodlivosti: „Prečo môžu byť títo ľudia odrazu zdraví, a moje dieťa muselo zomrieť? Bol môj syn horší ako tento chlapec, ktorého Ježiš pred chvíľou uzdravil?“
Takýchto ľudí je v zástupe viac. Zatiaľ čo okolo nich panuje nadšenie, oni skrývajú slzy, ktoré im tečú po tvári. Váhajú, či majú zostať, alebo odísť. Je im s Ježišom dobre. Ale v tomto prostredí sa cítia neisto. Majú pocit, že sa na nich všetci pozerajú a hovoria medzi sebou o tom, aký veľký hriech museli spáchať, keď ich Boh tak potrestal.
Keď Ježiš pozval do svojho kráľovstva všetkých, ktorí sa cítia chudobní duchom, pokračuje slovami: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ (Mat 5,4)
Ako asi zneli tieto slová ľuďom, ktorých slzy sa nedali zastaviť? Ježiš ich nevyháňa. Nehnevá sa na nich preto, že namiesto nadšeného odhodlania nedokážu ovládať svoje pocity a plačú.
Ja osobne plakať veľmi neviem. Predstavte si, že v minulosti som bol na to dokonca hrdý. Pretože chlapi predsa neplačú. A ja som chcel byť chlap.
Dnes občas závidím tým, ktorí môžu svoju bolesť a žiaľ vyplaviť v slzách, zatiaľ čo ja všetko dusím v sebe. Preto sa učím plakať.
Ježiš hovorí o potešení pre tých, ktorí plačú. Ako to myslí? Ako tomu rozumieť? To ma vedie k poznaniu, že keď ma niečo trápi, nepomôže mi, ak to budem dusiť v sebe. Svoju bolesť mám dať najavo, lebo len tak si to môžu moji blízki všimnúť. Nemusím sa trápiť sám.
Keď ma niečo bolí a trápi, potom sa nemám pretvarovať, že je všetko v poriadku. Keď sa mi chce plakať, nemám sa snažiť smiať sa. Radostná maska mi nepomôže. Len keď priatelia poznajú, že ma niečo bolí, môžu mi ponúknuť pomoc.
Ako kazateľ sa často stretávam s bolesťou a so slzami. Občas sedím pri posteli zomierajúceho. Predtým som si myslel, že v takejto situácii je mojou povinnosťou povedať niečo na povzbudenie, potešenie a upokojenie. Väčšinou som si po niekoľkých vetách uvedomil, že slová sú v týchto prípadoch zbytočné. Viac ako slová potrebujú ľudia objatie a súcit. Potrebujú cítiť, že ich zármutok a bolesť mi nie sú ľahostajné.

Pane, ďakujem Ti, že sa pred Tebou nemusím hrať na tvrdého chlapa, ktorý nepozná bolesť a plač. Som rád, že pred Tebou nemusím svoje slzy skrývať. Zo všetkého najviac Ti však ďakujem za to, že v týchto chvíľach plačeš so mnou, pretože cítiš rovnakú bolesť ako ja.