Ježiš povedal svojim učeníkom: „… Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblaku s mocou a s veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Lukáš 21,25–28

Uprostred hrôz a katastrof, ktoré budú charakterizovať druhý Ježišov príchod, mi pripadá požiadavka v jeho poslednej vete až neuskutočniteľná. Čakať v strachu, zmätku a chaose na Ježiša vzpriamene a s radosťou sa mi v tej chvíli zdá priam nemožné. Napriek všetkému, čo mi Ježiš hovorí o závere dejín, napriek strachu, ktorý ma ovláda, by som mal zo všetkých svojich síl veriť, že Ježiš prišiel na tento svet s posolstvom lásky a milosrdenstva. Prišiel, aby mi povedal otvorene, čo ma čaká, aký bude koniec, ale aj to, ako sa mám naň pripraviť. Nikdy a nikomu nesľuboval, že život človeka bude prechádzkou ružovým sadom, idylkou, z ktorej sa nejako prešmyknem do neba. Omyl, ktorému mnohí veria.
Ježiš ma naozaj túži mať v nebi! Dáva mi potrebnú silu nato, aby ma nijaké zlo, žiadna skaza neodlúčili od jeho lásky. Keď sa úplne vložím do jeho rúk, budem v bezpečí aj uprostred všeobecného ohrozenia. Budem poslom nádeje v beznádejnom svete, lebo v každom okamihu to budeme prežívať spolu s Ježišom. Chcem sa učiť tejto úplnej odovzdanosti a dôvere každý deň, ktorý mi môj Boh ešte daruje.
„I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“ (Žalmy 23,4–6)