Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni… Vyvýšeniny budú vzbudzovať strach a cesta bude postrachom… Kazateľ 12,1.5

„Bež radšej sama, ja sa bojím,“ povedal som skoro šeptom svojej žene, keď sme na dovolenke stúpali na prírodnú rozhľadňu na Čertových kameňoch. Dýchla na mňa staroba.
Šalamún spomína, ako hľadal zmysel života nezávisle od Stvoriteľa. Pritom sa dostal k tomu, čím sa takéto hľadanie končí – k starobe a smrti. S oboma by sme mali počítať. Je dobré, ak si všímame príznaky, ktoré nás upozorňujú, že sa blíži toto životné obdobie. Ak ich prijmeme, bude nám ľahšie na duši.
Priznám sa, že na tej rozhľadni som sa vtedy hanbil. Kedysi som nemal problém liezť po skalách ani po streche a teraz sa bojím vstúpiť na chatrnú lávku a urobiť posledných päť krokov k cieľu…
„Staroba je detstvo bez ilúzií,“ vyhlásil v 18. storočí francúzsky duchovný Jacques Roux. Aj v detstve sme sa báli, ale mali sme otca a mamu, ktorí nás v takej chvíli chytili za ruku a pomohli nám, aby sme strach zdolali.
Keď sa v starobe znovu stanem dieťaťom, rodičov už asi mať nebudem. Môže sa stať, že na strach zostanem sám. Šalamún mi preto pripomína, aby som pamätal na Stvoriteľa predtým, ako strach a staroba vstúpia do môjho života. Boh mi totiž ponúka, že ma bude sprevádzať nielen vtedy, keď sa budem cítiť dobre, ale aj v čase, keď sa začne zmrákať.

Bože, ďakujem, že ma sprevádzaš. Stále viac si uvedomujem, že pomaly nastáva jeseň a zima môjho života. Vďaka za nádej na novú jar.