„… pozbieraj moje slzy do svojich nádob; či nie sú zapísané v tvojich účtoch?“ Žalmy 56,9

Keď stratíte niekoho, koho milujete, je len prirodzené, že žialite nad stratou. Ľudia však niekedy nevedia, že je čas smútok ukončiť a ísť ďalej. Každý človek vyjadruje svoje pocity veľmi odlišne. Niektorí smútok skrývajú a svoju bolesť chcú prežívať hlboko vo vnútri. Navonok predstierajú, že sú v poriadku, hoci to tak nie je. Iní sa obliekajú do „čiernej farby“ celé mesiace, ba i roky a nezmôžu sa ani na ten najmenší úsmev. Nie je hanbou vyjadriť zármutok. Aj „Ježiš zaplakal.“ (Ján 11,35) Nášmu Pánovi nie je cudzí zármutok. So svojimi deťmi, ktorých srdcia sú zaťažené bolesťou, má veľký súcit. Biblia však hovorí: „Blahoslavení, ktorí smútia, lebo oni budú potešení.“ (Matúš 5,4) Boh nechce, aby ste nadlho uviazli v bahne zármutku. Ak sa sústredíte iba na svoju stratu, zabudnete „žiť“. Aj keď naplačete plné vedro sĺz, vášho milovaného to späť neprinesie. Keď klesáte stále nižšie do jamy depresie, nie je to zdravé ani pre vás, ani pre vaše okolie. Ten, kto ťa naozaj miloval, by vôbec nechcel, aby si za ním navždy trúchlil, ba nie je to ani Božie vôľa. Nastáva chvíľa, keď treba ísť ďalej a začať žiť život, ktorý pre vás Boh nanovo naplánoval. Ak je vaše srdce ubolené a prvá otázka, ktorá vám napadne, je; „Čo s tým mám spraviť?“ Odpoveďou je, že svoju bolesť a zármutok prinesiete Ježišovi a požiadate ho, aby tú veľkú záťaž poniesol On. A keď mu to skutočne odovzdáte, nesmiete si to vziať späť a zase privlastniť! Vyznajte s Filipanom 4,13: „Všetko môžem v Tom, ktorý ma posilňuje.“ Vedzte, že existuje aj život po zármutku. Odovzdajte už dnes Ježišovi bremeno svojej straty a začnite prežívať naplno život, ktorý vám Boh chce dať.
„Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjavenie 21,4)