Potom vyšiel von a ako zvyčajne odobral sa na Olivový vrch; učeníci ho nasledovali. Keď prišiel na miesto, povedal im: „Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia.“

Lukáš 22,39.40

Ježiš mal svoje zvyky. V sobotu chodieval na bohoslužbu a v noci sa často modlil na pustom mieste. Keď bol v Jeruzaleme, najčastejšie odišiel na Olivovú horu. Učeníci poznali to miesto. Boli tam už mnohokrát. Ježiš ich sem priviedol, pretože v noci tu bolo ticho. Počas rozhovoru s nebeským Otcom ho nič nevyrušovalo. Niekedy sa dokázal modliť celú noc a ráno bol plný energie.

Modlitba nás môže podržať najmä v ťažkých životných situáciách. Problém je v tom, že ak sa nenaučím modliť, keď sa mám dobre, v krízovej situácii môžem na tento Boží dar zabudnúť. Alebo sa moja modlitba stane dlhým monológom, v ktorom Stvoriteľovi vyjadrím množstvo svojich prianí a na jeho odpoveď ani nečakám.

Pojem „obyčaj“ sa dnes už veľmi nepoužíva. Namiesto toho hovoríme o „zvykoch“. V týchto dvoch termínoch vidím určitý rozdiel. Keď niečo robím zo zvyku, zvyčajne o tom nepremýšľam. Ak sa však tá istá vec stane mojou obyčajou, robím ju pravidelne a stále viem, prečo.

Modlitba sa môže stať zvykom i obyčajou. Môžem sa modliť zo zvyku a potom hovorím niečo, čo sa podobá naučenej básničke. Alebo sa modlitba pre mňa stane obyčajou – časom, na ktorý sa teším, pretože sa môžem rozprávať s Pánom vesmíru.

V modlitbe sme dostali od nášho Stvoriteľa nádherný dar. Vďaka modlitbe s ním môžeme komunikovať. Môžeme sa podeliť o svoje starosti a radosti. Ježiš sa často modlil a ja sa to chcem od neho naučiť.