Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samaritánskej dediny. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny. Lukáš 9, 51–56

Z Ježišových postojov v tejto stati sa môžem naučiť viac vecí. Prvou je pokoj, s ktorým on, Boh, prijal odmietnutie obyvateľov samaritánskej dediny. Pokojne odišiel inde. Nepovedal jediné zlé slovo na ich adresu. A tým ma učí, ako mám zvládať ľudské odmietnutia. Nemali by sa stať predmetom mojej pomsty či priania niečoho zlého. Mal by som ich v zárodku „zneškodňovať“ a prosiť Ježiša o pomoc.
To druhé, čo je pre mňa povzbudivé a napĺňa ma istým pokojom je poznanie, že Ježiš počítal nielen s oddanosťou apoštolov, ale aj s ich chybami, výbušnými povahami, ktoré sa postupne „obrusovali“ v situáciách a skúškach, aké s Ježišom prežili. Podobne Ježiš počíta aj s mojimi slabosťami a nedostatkami v mojom osobnom duchovnom raste. Tak ako apoštoli neboli hneď dokonale posvätení, aj mne dáva Ježiš denne množstvo situácií, ktorých zvládaním sa mu budem stávať viac podobným. Ak ho budem nasledovať v každodenných situáciách, potom sa budem snažiť nereagovať v zložitých situáciách ihneď, nebudem na blížnych „zosielať oheň“ zlých pohľadov, nadávok, ale s Božou pomocou sa ich naučím prekvapovať ohňom lásky, pokoja a odpustenia.
Proces môjho posväcovania je priamoúmerný intenzite môjho spojenia s Bohom.
Túžim aj ja dnes nasledovať príklad apoštola Pavla: „Láska Kristova ma núti.“? (2. Korinťanom 5,14)