Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz? Mat 18,20.21

Ježiš hovorí o tom, ako Boh hľadá svoje stratené a zatúlané ovečky. Peter zrazu zmení tému. Ak sa však nad jeho otázkou zamyslíme, zistíme, že len logicky vychádza z toho, čo práve počul.
„Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz? Ježiš mu odpovedal: Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem.“ (Mat 18,20.21) Židovskí duchovní vtedy učili, že ľudia si majú odpúšťať. Tí najlepší to robili aj trikrát. Peter počúva Ježišovo rozprávanie o úžasnej Božej láske a všimne si, že Majster vo svojom rozprávaní ani raz nespomenie, koľkokrát je Boh ochotný ísť hľadať ovečku, ktorá opustila bezpečie stáda a vydala sa vlastnou cestou.
Peter si uvedomí, že v porovnaní s Božou ochotou odpúšťať by odpustiť trikrát bolo asi málo. Preto prichádza s návrhom, ktorý považuje za dostatočný, a čaká pochvalu. Ježišova odpoveď mu vyráža dych.
Už ako chlapec som si v Biblii všímal čísla. Raz som uvažoval, ako často by som musel odpustiť svojim súrodencom, aby som naplnil túto Ježišovu „normu“. Osem hodín by som spal, šesť hodín strávil v škole a dve hodiny s kamarátmi. Na život s bratmi a sestrou by mi ostalo osem hodín. Vypočítal som, že by to muselo byť každú minútu, občas aj dvakrát za minútu, pretože tých zostávajúcich osem hodín má len 480 minút, kým Ježiš hovorí o 490 odpusteniach.
Vtedy som pochopil, že Ježišovo číslo je symbolické. Podľa Ježiša by som mal vlastne odpustiť vždy, keď mi niekto ublíži. Neviem o nikom, kto by mi ublížil 490-krát. To nehovorím o jednom dni, ale o celom svojom živote. Možno by som našiel niekoho, kto mi ublížil 50-krát.
Ale 490-krát? To určite nie.
Na rozdiel od Židov, ktorí si mohli povedať „trikrát a dosť“, kresťan nemá rátať, koľkokrát už odpustil, a tešiť sa na to, že jedného dňa to tomu druhému spočíta aj s úrokmi. Keď mi niekto ublíži a mňa to bolí, odpustenie je paradoxne liekom na utíšenie mojej bolesti, pretože sa už nebudem vracať do minulosti a znova oživovať vzniknutú ranu. Boľavé miesto sa časom zacelí a ostane len jazva.
Ono sa to dobre hovorí, ale kde vziať chuť na odpúšťanie? Čo robiť, keď už na odpustenie nemám silu? Pre takéto prípady je dobré naučiť sa spamäti modlitbu „Otčenáš“. V nej nás Pán Ježiš okrem iného učí prosiť: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“ (Mat 6,12.13) Keď sám visí na kríži, neplánuje pomstu tým, ktorí ho odsúdili a pribili naň, ale prosí za nich: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia…“ (Luk 23,33) Aj vo chvíli, keď umiera, bojuje za záchranu svojich nepriateľov.
Vie, že väčšina tých, čo stoja pod krížom, naozaj nevie, čo sa deje. Verí, že keď to pochopia, prežijú spasiteľnú zmenu.

Pane, keď mi niekto ublíži, niekedy ani nemám chuť modliť sa, pretože viem, že ma povedieš k tomu, aby som zase odpustil. Napriek tomu k Tebe nakoniec prídem a prosím o silu odpustiť. Ďakujem, že mi ju ponúkaš a dávaš.