Lenže oni ničomu z toho nerozumeli a zmysel týchto slov im zostal skrytý a nechápali, čo povedal.

Lukáš 18,34

Pri čítaní Biblie z času na čas narazím na texty, ktorým nerozumiem. V detstve ma to trápilo, pretože som si želal „rozumieť všetkému“. S pribúdajúcimi rokmi si uvedomujem, že toho, čomu nerozumiem, je oveľa viac, ako toho, čomu rozumiem. A nemyslím teraz len na Bibliu, ale na život ako taký.

Počítač používam už tridsať rokov a myslím, že s ním dokážem celkom dobre pracovať. Napriek tomu musím často požiadať o pomoc syna. Zvyčajne problém vyrieši. Keď sa ho potom spýtam, kde bola chyba, občas mi povie: „Otec, pri všetkej úcte k tebe, toto by si asi nepochopil.“ A ja sa ďalej nepýtam, pretože syn pozná hranice mojich vedomostí.

Podobne je to s mojím poznaním Boha a vesmíru. Niečo dokážem pochopiť svojím rozumom, ale oveľa viac je toho, čo môj mozog už nezvládne. Život ma naučil, že v tom, čo je za hranicou môjho rozumu, je dobré mať niekoho, kto vie a pozná viac ako ja. V oblasti počítačov je to môj syn a často aj moji mladší kolegovia; v oblasti viery je to môj Stvoriteľ. Rozumie tomu, na čo moja hlava nestačí.

Učeníci počúvajú svojho Majstra, ale nerozumejú, čo im hovorí. Pochopia to až vtedy, keď sa jeho slová naplnia. Aj keby im povedal viac, v tej chvíli by to nepochopili.

My nie sme iní. Často kladieme Ježišovi otázky a hneváme sa, že nám neodpovedá. On však vie, že v tej chvíli by sme nepochopili nič z toho, čo by povedal. Pretože nás miluje, pretrpí náš hnev. Počká, kým sa upokojíme a pochopíme, že sa pýtame na niečo, čo je zatiaľ pre nás nepochopiteľné.