Púšťaj svoj chlieb po vodnej hladine, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš… Raduj sa, mladík, vo svojej mladosti, nech sa ti srdce rozveseľuje v mladých dňoch! Kráčaj cestami, ktorými ťa povedie tvoje srdce a kam si žiadajú tvoje oči! No vedz, že za všetko toto ťa Boh predvolá na súd. (Kaz 11,1.9)
Vychádzam autom z benzínovej pumpy a hneď za výjazdom ma stopujú dvaja trampi. Len čo za sebou zavreli dvere, malý priestor vozidla sa naplnil zápachom špiny a potu. Otvoril som okienko, ale o chvíľu mi bola zima. Mal som chuť zastaviť a povedať im, nech stopujú, až keď sa umyjú a prezlečú. Svedomie však zaprotestovalo:
„Tak ty nimi pohŕdaš len preto, že nevoňajú? Nemal by si im radšej niečo povedať?“ Zatvoril som okienko a začal rozhovor.
„Chlapci, môžem sa vás niečo spýtať? Ako vidím, patríte k mladšej generácii. Veríte v Boha?“ Najprv nasledovalo veľké prekvapenie, potom celkom ľahostajná odpoveď: „Ja teda neverím. Ani ja nie!“
„Tak to je zaujímavé, pretože ja, naopak, v Pána Boha verím. Chcel by som vedieť, ako to robí v živote ten, kto v Boha neverí. Ako sa vyrovnávate so svojimi problémami? Ako sa pozeráte na život, na jeho zmysel a prečo sme vlastne tu?“
Chvíľu bolo ticho, potom jeden z nich povedal: „Viete, ja som takto ešte o živote nepremýšľal. Podľa mňa náboženstvo len zavádza ľudí a v jeho mene sa napáchalo veľa zla.“ Ďalšie slová boli len opakovaním fráz, ktoré si pamätal zo školy.
Hovorím mu: „To, čo mi vravíš, som už počul. To nie je z tvojej hlavy, to ti narozprávali druhí. Ja chcem však počuť niečo iné. Zaujíma ma, kde ty ako neveriaci, berieš inšpiráciu pre svoj život. Čo ťa motivuje k dobru a kde hľadáš zázemie a posilu, keď ťa niekto napríklad sklame? Všetky reči o náboženstve a viere nemajú vlastne žiadnu cenu, ak mi to nič nedáva. To isté platí aj o neviere a ateizme. S tým asi súhlasíte, však?“
Aj druhý sa zapojil do rozhovoru: „Ja verím na priateľstvo a partiu!“ Hneď som sa k nemu pridal: „Tak to sme dvaja. Priateľstvo je naozaj krásna vec, ale človek potrebuje niečo viac. Kam sa obrátiš, keď ťa kamarát zradí? Keď na teba zrazu nemá čas len preto, že si našiel dievča? Čo urobíš, keď tvoj kamarát v zamestnaní začne robiť kariéru a šplhať sa aj po tvojom chrbte? Budeš hľadať útechu u Marxa a Engelsa? Tam sa dočítaš iba to, že je to prirodzený pud silnejšieho.“
„Máte pravdu, dôverne to poznám.“ Nasledoval povzdych a dlhé mlčanie.
Na zadných sedadlách sedeli stále tí istí ľudia, ale zrazu som ich videl v spätnom zrkadle úplne inak. Už som si nevšímal ich odpudivý zovňajšok, zlepené vlasy a špinu za nechtami. Dokonca zmizol aj ten odporný pach. Uvedomil som si závažnú pravdu: Tam na zadných sedadlách sedia dvaja mladí ľudia, ktorí potrebujú pomoc.
Začal som im rozprávať o sebe a o tom, prečo verím. Nakoniec som im povedal jeden zážitok z mladosti.
Spolu s tromi kamarátmi sme prechádzali celé Tatry. Počasie nám neprialo, pršalo a mraky sa váľali po horách. Nedali sme sa odradiť a šli stále vyššie, lebo sme chceli zdolať Rysy. Nikde nebolo ani živej duše, len hustá hmla. Až zrazu… Po niekoľkých metroch sme vyšli nad mraky a zrazu nás slniečko zalialo svojimi hrejivými lúčmi. Bolo to niečo úžasné.
Stáli sme na vrchole Rysov v záplave slnka ako na nejakom ostrove. Všade okolo nás – len pár metrov nižšie – sa ako vlnky na mori prevaľovali oblaky. O kúsok ďalej vyčnievali z mrakov vrcholky ďalších hôr. Táto nádhera nám vzala dych. Aká majestátnosť a veleba! Neviem, kto z nás vtedy povedal: „Chlapci, pomodlime sa!“ Holými kolenami sme si kľakli na kamenistú sutinu a celou bytosťou vnímali, ako neskutočne blízko je nám Boh. Potom bolo dlho ticho, lebo nikto z nás nechcel zmazať vznešenosť tejto chvíle.
Cesta autom rýchlo ubehla, zrazu sa naše cesty rozchádzali a museli sme sa rozlúčiť.. „Chlapci, prajem vám veľa pekných dní. Premýšľajte o tom, o čom sme sa rozprávali.“ Chlapec, ktorý hovoril menej, zrazu povedal: „Ja som už začal. Veľmi vám ďakujem za to, čo ste nám povedali.“
Šiel som ďalej svojím smerom, ale v myšlienkach som sa vracal k týmto dvom chlapcom. Na prvý pohľad pôsobili až odpudivo, ale možno len preto, že doteraz nič lepšie nepoznali. Potrebujú spoznať Ježiša! Koľko ľudí nimi pohrdne, ale Pán Boh s nimi počíta. Čo im chýba a čo potrebujú? Uveriť! Nechceš to byť práve ty, kto im podá pomocnú ruku?
Nebeský Otče, odnauč ma hodnotiť ľudí podľa toho, ako vyzerajú, čo majú na sebe alebo aké je ich postavenie. Uč ma vidieť ich Tvojimi otcovskými očami. Pomôž mi, aby som v nich videl svojich budúcich susedov v Tvojom nebeskom kráľovstve.
Jiří Veselý
