On mu odpovedal: „Aj vám, zákonníkom, beda! Lebo zaťažujete ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť, ale sami sa tých bremien ani jediným prstom nedotknete.“

Lukáš 11,46

V každej spoločnosti sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú oveľa prísnejšie požiadavky na iných ako na seba. V Ježišovej dobe to boli farizeji a zákonníci. Zákony, ktoré dal Boh Izraelitom prostredníctvom Mojžiša, sa im nezdali dosť prísne. Preto si vymysleli normy, ktoré síce sami neboli schopní dodržiavať, ale vyžadovali to od iných.

V súčasnosti sa s niečím podobným najčastejšie stretávajú deti. Kto z nás sa niekedy nepokúsil oprášiť svoje nesplnené sny a naplniť si ich prostredníctvom detí?

Spomínam si na otca, ktorý bol rovnako neschopný vo futbale ako ja. Chcel však, aby sa jeho syn stal novým Pelém. Chlapec nemal talent, ale jeho otec veril, že stačí tvrdá práca, drina a pot. A tam, kde to nestačí, pomôžu peniaze. Kým pochopil, že zo syna Pelé nikdy nebude, urobil svojmu chlapcovi zo života peklo.

Jedno dievča zas doplatilo na to, že jej rozvedená matka z nej chcela mať modelku. Sama to kedysi skúšala, ale jej postava nemala správne parametre. Ani tejto matke to nevyšlo. Dcéra skončila v nemocnici. Keď jej lekári a psychiatri zachránili život, odmietla sa k matke vrátiť.

Určite by som mohol rozprávať ďalšie príbehy o ľuďoch, ktorí sa správajú podobne ako zákonníci. Ale to nie je to, k čomu ma Ježiš týmito slovami nabáda. Chce, aby som sa namiesto toho pýtal sám seba: „A čo ja? Čo by povedali moji synovia? Nežiadam od iných niečo, čo sám nerobím?“