História adventizmu vo svete

Na začiatku všetkého stála Biblia. Baptistický kazateľ William Miller sa venoval podrobnému a dôkladnému štúdiu Svätého Písma. Na základe proroctiev knihy Daniel a niektorých novozákonných textov dospel k presvedčeniu, že druhý príchod Ježiša Krista na túto zem sa blíži. Spolu so svojim stúpencami sa výpočtami dopracoval k presnému dátumu – 22. októbru 1844. Mnohí z nich sa vzdali svojho pozemského majetku a s nádejou očakávali veľkú udalosť. Nič, čo by bolo ich očiam badateľné sa však neudialo. Nastalo sklamanie. Niektorí sa vrátili do svojich pôvodných cirkví, iní na vieru v Boha zanevreli. Bola však medzi nimi i skupina veriacich, ktorí sa rozhodli naďalej študovať Bibliu, aby zistili, kde urobili chybu.

Ďalším štúdiom veriaci zistili, že Miller spojil správnu dobu s nesprávnou udalosťou. Proroctvo totiž nehovorí o Ježišovom príchode na túto zem, ale o jeho vstupe do Nebeskej Svätyne. Na základe ďalších biblických textov sa iným výpočtom už nevenovali. Pri vzniku adventizmu stálo niekoľko vedúcich osobností. Joseph Bates, James White a Ellen G. Whiteová, ktorá zohrala významnú úlohu v oblasti duchovného vodcovstva. Vďaka vedeniu Svätým Duchom reagovala na mnoho oblastí, v ktorých bolo treba nájsť odpovede. Postupne sa formovali i základné vieroučné body adventistov, ako svätenie soboty, ako siedmeho dňa oddeleného Pánom Bohom, trojjedinosť Boha a samozrejme i hlásanie a očakávanie druhého príchodu Ježiša Krista. Ďalšie významné prvky vierouky, ako správny vzťah k vlastnému telu ako chrámu Ducha Svätého, krst ponorením, alebo neoddeliteľnosť tela a duše sa postupne vyformovali do základných 28 vieroučných bodov. Samotná Cirkev adventistov siedmeho dňa bola založená 21. mája 1863 so sídlom v Battle Creek, v americkom štáte Michigan. Neskôr sa sídlo premiestnilo do Takoma Parku (Maryland). Od roku 1989 až do súčasnosti je sídlom Cirkvi adventistov siedmeho dňa Silver Spring v Marylande.

Keď cirkev v roku 1863 začala oficiálne existovať, hlásilo sa k nej približne 3500 členov, ktorí sa stretávali k spoločným sobotným bohoslužbám a modlitbám. Väčšina z nich pochádzala z blízkych regiónov. Do roku 1870 sa ich počet rozrástol na 16 tisíc. Do roku 1880 sa misijná činnosť vzťahovala len na Severnú Ameriku (USA a Kanada). Na prelome storočia, v roku 1901 mala cirkev 75 tisíc členov, prevádzkovala dve vysoké školy, zdravotnú školu, 27 nemocníc a 13 vydavateľských domov. Po skončení II. svetovej vojny tvorilo cirkev 360 tisíc členov, v roku 1961 ich počet dosiahol jeden milión. Na prelome tisícročia bolo na svete približne 10 miliónov adventistov. Rýchly rast zaznamenáva cirkev najmä na misijných poliach v Afrike, Strednej a Južnej Amerike. Z 18 143 745 členov (10/ 2014) tvorí len 7% Američanov. Oproti roku 1901 sa zvýšil aj počet rôznych vzdelávacích inštitúcií na viac ako 8000 tisíc. Adventistické školy navštevuje viac ako 1,75 mil. študentov. Keďže adventisti veria, že jedným z najvýznamnejších poslaní každého kresťana je pomoc blížnemu v núdzi, prevádzkuje cirkev okrem humanitárnej organizácie ADRA i 172 nemocníc a 238 kliník, ktoré ročne ošetria približne 16 mil. pacientov.

História adventizmu na Slovensku

Na Slovensku začali adventisti pôsobiť na prelome 19. a 20. storočia. Prví misionári z Nemecka a Maďarska pôsobili vo vtedajšom Prešporku (dnešnej Bratislave), Košiciach, ale i oblasti Liptova na strednom Slovensku, prvé zbory vznikali v rokoch 1911 – 1919. Zbory boli najskôr súčasťou tzv. Uhorského misijného poľa, ktoré sa na základe rozhodnutia konferencie delegátov v roku 1911 v Budapešti rozdelilo na Západouhorské misijné pole so sídlom v Budapešti a na Severouhorské misijné pole so sídlom v Košiciach. V roku 1912 vznikla tzv. Dunajská únia Cirkvi adventistov siedmeho dňa, ktorej súčasťou sa stali aj zbory v Bratislave a v Košiciach. Vyhlásením samostatnej Československej republiky 28.10.1918 a pádom Rakúsko – Uhorskej monarchie zanikla aj Dunajská únia.

Na základe rozhodnutia konferencie delegátov v Brne v roku 1918 vzniká v roku 1919 Československá únia so sídlom v Opave s predsedom Emilom Frauchigerom. V rámci únie sa Slovensko stalo misijným poľom so sídlom v Košiciach s predsedom F. Kesselom. V roku 1922 sa sídlo Československej únie presťahovalo do Brna-Královo Pole. V roku 1931 sa presťahovalo sídlo Slovenského misijného poľa z Košíc do Bratislavy. V roku 1936 sa sídlom Československej únie stala Praha. V období medzi vojnami bola cirkev viac menej iba tolerovanou sektou.

S príchodom Druhej svetovej vojny dochádza k odtrhnutiu Podkarpatskej Rusy, mnoho sestier i bratov zostáva odlúčených. Po Mníchovskej dohode 8.11.1938 následne vzniká dňa 14.3.1939 samostatný Slovenský štát, ktorý 13.8.1940 činnosť cirkvi na Slovensku úradne zakázal a 23.8.1940 bol zabavený aj všetok jej majetok. Po skončení vojny 8.5.1945 úradne  zaniká Slovenský štát a situácia sa na chvíľu zlepšila. Adventisti pomáhali pozostalým rodinám hmotne i duchovne. V roku 1945 sa obnovuje činnosť cirkvi a na území vtedajšieho Československa vzniká Severočeské združenie,  Stredočeské misijné pole, Moravskosliezske združenie a Slovenské misijné pole. V roku 1948 konferencia Slovenského misijného poľa v Banskej Bystrici previedla zmenu misijného poľa na združenie a zvolila  za svojho predsedu kazateľa Jána Gajana. Právne uznanie cirkvi sa uskutočnilo až po podaní tzv. Žiadosti o schválenie Organizačného štatútu CASD a právneho uznania. Žiadosti bolo na Slovensku vyhovené 11.6.1949. V Česku, na Morave a Sliezsku sa dostalo právneho uznania 15.6.1950 so spätnou platnosťou od  1.11.1949.

Napriek tomu, že v Československu bol v roku 1949 vydaný štátny cirkevný zákon, už v rokoch 1950 a 1951 cirkev začínala prežívať veľké ťažkosti. Zaviedla sa prísna kontrola štátu nad cirkvami, obmedzila sa náboženská sloboda a tlač, zatvorila sa misijná škola v Prahe-Krči, zrušili sa združenia cirkvi, zbory sa začali systemizovať a kazatelia prepúšťať z práce. Napätie medzi štátom a cirkvou narástlo do takej miery, že 1.10.1952 bola pozastavená činnosť cirkvi,  vedenia cirkvi a všetkých jej organizačných zložiek. Všetok majetok cirkvi bol násilne a protiprávne odňatý a kazateľské rodiny boli vysťahované z cirkevných budov. Kazatelia sa museli vysporiadať s rôznymi postihmi, ktoré často nemíňali ani členov cirkvi v zamestnaní, škole, armáde, niekedy i v domovoch. Mnoho týchto obmedzení zostalo aktuálnych aj po skončení zákazu činnosti cirkvi až do pádu komunistického režimu.

Po mnohých rokovaniach počas rokov 1954-1956 bola nakoniec 18.9.1956 činnosť cirkvi opäť povolená, jej predsedom sa stal Tobiáš Jozef Zigmund. Povolenie sa týkalo iba činnosti zborov a ústredia cirkvi, ale nie združení. Zbory zostali systemizované, majetok nebol vrátený, obmedzila sa publikačná činnosť, zaviedla sa cenzúra a upevnil sa dozor štátu nad cirkvou. V ďalších rokoch sa  Štátna bezpečnosť snažila zdiskreditovať vedenie cirkvi a rozdeliť ju na otázke svätenia soboty. Dochádzalo k šikanovaniu rodičov a detí, udeľovaniu pokút za neprítomnosť na vyučovaní, mnohým kazateľom bol odobratý súhlas k vykonávaniu kazateľského povolania, mladí muži boli vojenskými súdmi odsúdení na 2 až 6 rokov väzenia a pracujúci boli šikanovaní v zamestnaní. Medziľudské vzťahy v cirkvi boli narušené a hrozilo reálne rozdelenie cirkvi. Nakoniec sa v roku 1963 zvolala konferencia cirkvi a bol zvolený za predsedu Oldřich Sládek. Začalo sa budovanie dobrých vzťahov, v roku 1968 došlo k výraznej zmene vzťahu štátu k cirkvám, pootvorili sa dvere náboženskej slobode, bola vytvorená cirkevná rehabilitačná komisia. Podávali sa žiadosti o rehabilitáciu cirkvi a kazateľov i o navrátenie zhabaného majetku.  Prebehli ustanovujúce konferencie združení s voľbou predsedov. Predsedom Slovenského združenia CASD sa stal Gašpar Lovaš. Po vpáde vojsk Varšavskej Zmluvy nastalo tzv. obdobie „normalizácie“, opäť sa pribuchli dvere a v r 1969 bola cirkev vytlačená z verejného života. Zostala však možnosť adaptovať staršie budovy na modlitebne a vzťahy medzi cirkvou a štátom sa ustálili.

Až rok 1989, rok „Nežnej revolúcie“, priniesol skutočnú náboženskú slobodu. Bol zrušený štátny dozor nad cirkvami. Cirkev v počte členov porástla o cca 30% , otvoril sa  teologický seminár na Sázave, zrušila sa cenzúra. Od začiatku 90. rokov môžu adventisti siedmeho dňa znova otvorene hovoriť o svojej viere v Pána Boha. Postupne vznikla aj na Slovensku organizácia pre pomoc a rozvoj ADRA, vydavateľstvo Advent-Orion, mediálne Štúdio Nádej a občianske združenie Pathfinder, ktoré sa venuje deťom a mládeži. 1.1.1993 došlo k politickému rozdeleniu Česko-Slovenskej federatívnej republiky a vnikla samostatná Slovenská republika. Dňa 27.10.1993 bol prijatý tzv. reštitučný  zákon, ktorý zmiernil niektoré krivdy s majetkom, ktorý bol prevedený do vlastníctva štátu v roku 1958. Bol vrátený existujúci majetok, no hnuteľný majetok vrátený nebol, bolo však vrátených celkom 6 budov. Dňa 28.4.1995 bola prijatá prvá Ústava CASD v Slovenskej  republike a 11. 4.2002 bola podpísaná Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Cirkvou adventistov siedmeho dňa na najvyššej úrovni.

Teologický Seminár CASD sídli v susednej Českej republike a jeho súčasný názov je Adventistický teologický inštitút Česko-Slovenskej únie Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Tak, ako generácie veriacich pred nimi, adventisti očakávajú skorý príchod Ježiša Krista v snahe žiť svoje životy tak, ako ich to učí Biblia.

V súčasnosti sa k adventistom hlási cca 3000 obyvateľov Slovenska, ktorí sa schádzajú v približne päťdesiatich zboroch a skupinách.