Nie je tomu až tak veľmi dávno, keď bola viera v nášho Pána Boha spoločnosťou odsudzovaná, alebo prinajmenšom trpená. Túžba vypočuť si z rozhlasu adventistickú bohoslužbu mohla byť len zbožným prianím. Vďaka Bohu dnes zažívame dobu náboženskej slobody, a dokonca i pobožnosť vysielaná v éteri Slovenského rozhlasu nie je fikciou, ale realitou. Pobožnosť z 21. januára tohto roka sme mali možnosť počúvať na vlnách rádia Regina v nedeľu, 29. 1. 2012.
Oproti minulosti máme mnoho nových možností, ako oslavovať nášho Pána a hovoriť o Ňom ľuďom v našom okolí, našom meste a našej krajine. Zároveň však prináša dnešná moderná doba mnoho problémov, s ktorými sa naši rodičia a starí rodičia nestýkali. Neustále sa zrýchľujúci životný štýl, nervozita či neistota. Pritom netreba tak veľa, a človek môže v Pánu Bohu nájsť oporu a istotu, ktorú potrebuje. Stačí mu len dôverovať. Vo svojej kázni, ktorá odznela v rozhlase o tom hovoril br. Marek Riečan, kazateľ bratislavských zborov CASD. Dôveru v Boha napriek neistej budúcnosti zobrazil na biblickom príbehu Daniela.
DANIEL A JEHO PREŽÍVANIE NÁDEJE
Na Danielove prežívanie nádeje a dôvery v Božiu pomoc a vedenie sa pozrieme z troch perspektív: v situácii, keď bol zajatý, v každodennom živote v meste Babylon a tiež v očakávaniach, ktoré mal.
Nádej napriek prehratým bitkám
V roku 605 pr. Kr. babylonský kráľ Nebúkadnecar so svojou armádou obliehal a dobyl Jeruzalem. (Dan 1,2). Po dobytí mesta kráľ zajal a odvliekol do Babylona mladých mužov z Judska. Odviezol aj predmety z Hospodinovho chrámu. Zajatcom, ktorí boli pod dohľadom vojakov, poháňaní ich ostrými kopijami sa mohlo zdať, že je už všetko stratené. Pohania zvíťazili nad Božím ľudom. Zajatci vedeli, že už Mojžiš opakovane varoval Izraelitov, že ak nebudú rešpektovať Božie prikázania, budú odvedení do zajatia. (5 Moj 28,36.64; Dan 9,5.6). Teraz sa to stalo. Cítili sa porazení, zúfalí, bezmocní a bez odvahy. Daniel bol jedným zo zajatcov. Veril, že aj keď je bitka prehratá, nie je všetko stratené. Stále je tu nádej na odpustenie, záchranu a obnovu. Preto Daniel začína svoju knihu uistením, že Boh všetko riadi.
Aj keď sú prognózy a predpovede na tento rok veľmi zlé, nemusíme podliehať strachu a panike, pretože je tu Pán Boh, ktorý má v rukách nielen celý náš svet, ale aj tvoj a môj život.
Na Daniela doliehala zúfalosť zo situácie, v ktorej sa nachádzali. Aj v tejto chvíli sa však držal Boha nádeje. Pripomínal si jeho slová: „Ak zhrešíte a ja vás pošlem do vyhnanstva a vy budete činiť pokánie, zmilujem sa, odpustím vám a privediem vás späť do Jeruzalema.” (3 Moj 26,40-45; 2 Par 7,13-15)
Kríza, do ktorej sme sa dostali a ktorej dôsledky vidíme okolo seba je dôsledkom toho, že sme odmietli Božie rady pre náš život a ideme si svojou vlastnou cestou. Dobrá správa – evanjelium je, že nás Pán Boh neopustil ale ponúka nám svoju pomoc a záchranu.
Nádej v každodenných zápasoch
Hneď ako Daniel a ostatní zajatci dorazili do Babylona, odohrali sa dva incidenty, ktoré nám ukazujú, akú úlohu mala nádej v každodenných zápasoch zajatca v cudzej zemi.
Prvým z nich bolo pokušenie jesť všetko, čo bolo na kráľovskom stole. Daniela a niekoľko jeho priateľov vybrali, aby získali vzdelanie pre službu na kráľovskom dvore.
Preto im „kráľ určil denný prídel pokrmu z kráľovskej stravy a z vína, ktoré on sám pil”. (Dan 1,5) Samozrejme, mnohým zajatcom takáto situácia vyhovovala a boli šťastní. Veď mohli jesť pokrmy z kráľovského stola.
Daniel ale medzi nimi nebol. „Daniel sa rozhodol, že sa nepoškvrní pokrmom z kráľovskej stravy ani vínom, ktoré pil kráľ a vypýtal si od hlavného komorníka povolenie, aby sa nemusel poškvrňovať.” (Dan 1,8) Uvedomoval si, že Boh zakázal jeho ľudu jesť pokrmy, ktoré boli predtým obetované božstvám. Vedel, že jeho presvedčenie je správne a bol ochotný na ňom trvať. Aj keď mu zmenili meno, neznamenalo to, že zabudne na svoje korene, náboženstvo, na svojho Boha. Navyše, na základe skúseností zistil, že jedlo a pitie bezprostredne ovplyvňuje schopnosti jasne vnímať, odolávať pokušeniu a rozlišovať medzi dobrým a zlým. Daniel sa rozhodol, že zostane verný Bohu.
Dôveroval mu aj napriek tomu, že si uvedomoval, že ho to môže stáť život.
Po desiatich dňoch, keď Daniel a jeho priatelia nejedli kráľovské jedlo, vyzerali oveľa lepšie ako ostatní. Navyše, na konci ich trojročnej výchovy boli najlepší zo všetkých. Mali desaťkrát lepšie výsledky.
Druhá situácia sa odohrala v čase, keď bol Daniel najvyšším správcom. Rátalo sa s tým, že sa stane „ministerským predsedom”. Jeho kolegovia mu závideli. Začali proti nemu snovať intrigy. Presvedčili kráľa, aby vydal výnos, v ktorom by „vydal zákaz, podľa ktorého každý, kto za tridsať dní prednesie nejakú modlitbu akémukoľvek bohu alebo človeku okrem kráľa, má byť hodený do jamy s levmi.” (Dan 6,7)
A ako sa zachoval Daniel? Použil svoje diplomatické schopnosti alebo postavenie a pokúsil sa ovplyvniť kráľa? Nie. Daniel dôveroval Bohu. Vložil do neho všetku svoju nádej. Podľa svojho zvyku sa k nemu stále modlil trikrát denne.Aká úžasná je sila modlitby!
Jeho kolegovia dosiahli svoj cieľ. Daniel bol vhodený do jamy s levmi. Jeho nádej bola naplnená. Boh ho vyslobodil. Boh je schopný ochrániť a posilniť tých, ktorí v neho dúfajú.
Vážené zhromaždenie, vážení rozhlasoví poslucháči, chcem vás povzbudiť a vyzvať aby tieto slová boli aj našou skúsenosťou počas celého roka 2012.
Daniel dôveroval Bohu každý deň – priatelil sa s ním. Poznal ho osobne. Boh mu pomáhal obstáť v každodenných bojoch a posilňoval jeho nádej.
Koľko času venujeme my na rozhovor s Bohom? Na počúvanie Jeho slova? Aby nádej mala zmysel, musí prameniť z priateľského vzťahu s Bohom. Daniel žil s Bohom. Daniel s Bohom zvíťazil. To platí aj pre nás. Zvíťazíme len vtedy, ak budeme mať nádej. Zdrojom tejto nádeje je priateľstvo s Bohom.
Nádej na lepší zajtrajšok
Pán Boh Daniela zachránil. Jeho nepriatelia boli odstránení. Daniel bol povýšený a zastával v Babylone významné postavenie. Aj napriek tomu sa tam necítil ako doma. Boh mu vo videní zjavil, aké má plány so svojím ľudom. Do srdca Daniela a ostatných čitateľov jeho knihy vložil nádej. Danielovi, a teda aj nám, bola ukázaná budúcnosť a Boží zámer s ľudstvom. Prostredníctvom Danielovho proroctva môžeme mať nádej na Ježišovu príhovornú službu v nebeskej svätyni (Dan 8,9-14) a jeho druhý príchod. Náš záchranca Pán Ježiš Kristus sa aj dnes v túto chvíľu prihovára za nás. Stojí na našej strane.
Danielove proroctvá nás povzbudzujú, aby sme sa držali nádeje. Boh zvíťazí. Prídu chvíle, keď sa nám bude zdať, že zlo vyhráva. Tí, ktorí budú dôverovať Bohu, budú prenasledovaní. Kniha Daniel je knihou o nádeji uprostred konfliktov a prenasledovania. Môže sa zdať, že udalosti vo svete sú mimo akejkoľvek kontroly.
Kniha Daniel nám odhaľuje, že Boh má všetko vo svojich rukách, vedie udalosti na tejto zemi k istému a radostnému cieľu – ustanoveniu Božieho kráľovstva. Táto nádej sa sústreďuje na príchod Mesiáša, ktorému Boh odovzdá večné kráľovstvo. Svet, v ktorom žijeme, sa môže javiť ako chaotický. Máme nádej, že to tak nie je.
Pán Boh o nás vie aj uprostred chaosu. Naša nádej bude naplnená.
V roku 2005 sa národný futbalový tím Ghany – Black Stars – kvalifikoval na Majstrovstvá sveta, ktoré prebiehali v Nemecku. Hráči tvrdo trénovali, ale prehrali hneď svoj prvý zápas. Nevzdali sa však nádeje. Aj keď tento zápas prehrali, verili, že ak to nevzdajú a budú naďalej tvrdo trénovať, môžu sa opäť kvalifikovať a vyhrať.
Okrem toho, že tím tvrdo trénoval, urobil tiež niekoľko zmien – našiel si nového trénera a presunul pozície hráčov. Táto kombinácia fungovala a do konca turnaja sa Ghana kvalifikovala. Black Stars síce bitku prehrali hneď na začiatku, ale pretože boli motivovaní nádejou, napokon boj vyhrali.
Chcel by som skončiť slovami Pána Ježiša Krista, ktoré sú plné povzbudenia a nádeje: „ Nech sa vaše srdce nechveje úzkosťou. Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho otca je mnoho príbytkov. Keby to nebolo tak, povedal by som vám to. Odchádzam, aby som všetko pre vás pripravil. Keď bude všetko hotové, zase sa vrátim, vezmem vás k sebe a zostanete so mnou”. Ján 14, 1-3. Amen
