Keď bežec Abel Kirui, adventista siedmeho dňa, prešiel cieľovou rovinou, padol na kolená, sklonil hlavu a modlil sa.
Celý svet bol svedkom tohoto gesta vďačnosti v posledný deň londýnskej olympiády, keď 30-ročný bežec z Kene dobehol maratónsky beh mužov ako druhý. Kirui je maratónsky šampión z roku 2011, kedy vyhral svetový závod s absolútne najväčším náskokom v histórii – 2 minúty a 28 sekúnd. Jeho osobný rekord 2 hodiny a 5 minút ho radí medzi šesť najelitnejších bežcov sveta.
Keňský bežec Abel Kirui ďakuje Bohu hneď po dobehnutí do cieľa. Na letných olympijských hrách 2012 v Londýne vyhral striebornú medailu v maratónskom behu mužov. Hovorí, že behanie mu umožňuje zdieľať sa so svojou vierou.
V športe, v ktorom atléti často súperia pre osobnú slávu alebo národné hrdinstvo, Kirui považuje za svoju motiváciu oslavu Stvoriteľa. “Každý závod je príležitosťou. To, čo vravím Bohu je, že kdekoľvek ma postaví, tam ho budem chváliť. Takže kedykoľvek dokončím preteky, ďakujem Bohu,” povedal Kirui.
Kirui vyrastal na vidieku v africkej Keni v skromnom dome jedného z rodičov. Ako tvrdí, už v útlom veku sa naučil byť závislý na Pánu Bohu. Jeho matka, ktorá na neho najviac duchovne vplývala, ho viedla k tomu, aby každú sobotu ráno chodil do zboru. Dnes hovorí, že jeho zvyk skorej rannej modlitby pochádza práve od matkinej výchovy. “Pamätám si, ako skoro ráno každý deň vstávala a modlila sa za to, aby sme vedeli, komu máme v živote slúžiť. Dnes každé ráno vstávam veľmi skoro a prosím Boha, aby mi dal silu behať.”
Víťazné medaily putujú do Afriky. Zľava: Abel Kirui (Keňa), Stephen Kiprotich (Uganda) a Wilson Kipsang Kiprotich (Keňa). Abel chce peniaze z výhry investovať do adventistickej infraštruktúry v Keni. Pomôcť majú v nemocnici i v škole.
Ako malý chlapec Kirui sníval o živote ďaleko od svojej dediny. “Pozorujúc lietadlá som pomýšľal nato, že i ja raz poletím. Pochopil som však, že to je nemožné. Mojou priepustkou do sveta sa stalo behanie,” uviedol Kirui.
Jeho prvý závod sa konal neďaleko od jeho domova. Na základnej škole skončil druhý v okresnom prebore. Neskôr ako tínedžer obdivoval bežcov na dlhé trate z Kene, akým je napríklad Paul Tergat, držiteľ svetového rekordu.
Počas olympiády v Sydney v roku 2000 sledoval Kirui etiópskeho bežca Haile Gebrselassieho, ktorý v poslednom zlomku sekundy desaťkilometrového závodu predbehol Paula Tergata. Jeho ďalší krajan, Erick Wainaina, bol rovnako porazený v mužskom maratóne. Po tomto zážitku si Kirui uvedomil, že je tu priestor pre nástup ďalšieho bežca z Kene a že pozornosť verejnosti by mohol využiť na zdieľanie svojej viery v Boha.
Ale behanie nebolo vždy ľahké. Kirui si dobre spomína na výpadok vedomia spôsobený dehydratáciou tesne pred cieľovou páskou a následné zranenie, keď sa doslova plazil do cieľa, kým ostatní bežci ho predbiehali. Tento neúspech pripisuje nedostatočnej príprave. Dnes počas tréningov nabehá takmer 1000 kilometrov v príprave na maratón. Často zápasí s bolesťou, najmä, ako tvrdí, počas posledných piatich kilometrov maratónu. “Ako sa vyrovnáte s bolesťou, záleží na stave vašej mysle. Bolesť nie je niečo, čo by vás mohlo zabiť, pokiaľ je vaše telo vo vnútri zdravé. Je to ako s duchovnými vecami,” povedal Kirui. “Vždy prosím Boha, aby mi dal silu to zvládnuť.”
"Ako sa vyrovnáte s bolesťou, záleží na stave vašej mysle. Bolesť nie je niečo, čo by vás mohlo zabiť, pokiaľ je vaše telo vo vnútri zdravé. Je to ako s duchovnými vecami," hovorí o náročnom behu adventista Abel Kirai. Duchovný život prirovnáva k behu o závod aj apoštol Pavol v 1. Kor 9, 24 - 27.
Doteraz nemal Kirui problém vo svojej kariére so zachovávaním soboty. Väčšina maratónov sa behá v nedeľu. “V sobotu chodím do zboru so svojou manželkou a dvoma deťmi a v nedeľu ráno začínam trénovať,” povedal. “A kdekoľvek idem závodiť, vždy si beriem so sebou svoju Bibliu, úlohu sobotnej školy a venujem čas modlitbe vo svojej izbe.”
Kirui má tiež veľké plány investovať do infraštruktúry Cirkvi adventistov v rodnej Keni. Doteraz už pomohol pri založení nového zboru. Ďalšie plány má s cirkevnou školou a nemocnicou. Momentálne zažíva veľkú popularitu, ktorú mu priniesli úspechy na svetových majstrovstvách v maratóne a na olympiáde. “Ľudia v Nairobi budú kričať – Toto je Abel Kirui, ten chlapík čo bežal!” Keď ho poprvýkrát ľudia spoznali, Kirui bol šokovaný. “Nečakal som, že ma niekto spozná.”
Teraz však tvrdí, že je šťastný, keď sa svet pozerá. “Chcem aby vedeli, že je to moc Božia, ktorá mi pomáha behať. Zakaždým je to moc Božia.”
Autor: Branislav Patráš
Zdroj: ANN, bb.casd.sk
…ten čo dobehol posledný sa tiež modlil. Prosím odpovedzte mi niekto, keby bol dnes Ježiš na zemi,isiel by súťažiť na olympiádu,keby bol v niečom dobrý?
To čo teraz napíšem, je len môj osobný názor, ktorý vyplýva z toho, čo som zažil, aký som, a ako veci v tejto chvíli vnímam.
Úprimne povedané neviem, aká je správna odpoveď na túto otázku. Z Biblie sa môžem dozvedať, v čom bol Ježiš skutočne dobrý, najlepší, a to aj najčastejšie robil. Venoval sa činnostiam, ktoré boli jeho najväčším nadaním. Činnostiam, ktoré môžu byť pod vedením nášho Nebeského Otca našim nadaním. Hovoril o láske, ktorú nám Boh ponúka a túto lásku aj činil. Učil ľudí, že Boží zákon, nie je súborom pravidiel, ale návodom pre lepší život s Bohom. Tam, kde sa iní zdráhali, kde ich premáhali predsudky, On prichádzal za chorými, za slabými, aby im prinášal do života požehnanie. Keďže bol neustále s Pánom Bohom, mohol ho prakticky predstavovať každému, s kým sa stretol. Niektorí Ho prijímali v radosti a chvále, iní ho zatracovali a odmietali. To bolo podľa mňa, teda podľa toho, čo v Biblii čítam, jeho najväčším nadaním, tým, v čom bol dobrý. Pretože žil stále s Pánom Bohom.
Otázne je, ako to dokážeme premietnuť do našich životov, či už pracujeme v stánku s novinami, v supermarkete, alebo sme profesionálnymi bežcami.
Vieme byť aj my takými, akým bol sám Ježiš? Vieme dať všetko ostatné bokom, zanechať to, a ísť ako Ježiš so svojim Nebeským Otcom, a hovoriť o Jeho láske ľuďom po mestách, mestečkách, dedinách?
Neviem, aké boli Ježišove iné nadania, ale to, o čom čítame v evanjeliách, v tom bol neskutočne dobrý, nenapodobiteľne dobrý, nedobehnuteľne dobrý. A napriek tomu, že dobehnúť Ho je nemožné, Biblia nás k tomu vyzýva. Sám Ježiš nás k tomu vyzýva.
V Lukášovom evanjeliu, v 18. kapitole, vo veršoch 18 – 30 čítame o príbehu bohatého mládenca, ktorý od Ježiša chcel vedieť recept na večný život. Ježiš mu vymenúva všetky pravidlá, ktoré by mal ako správny veriaci dodržiavať. Mládenec ich pozná, všetky ich od malička s hrdosťou dodržiava. Následne ho Ježiš vyzýva, aby rozdal majetok a nasledoval ho. Aby s ním robil to, v čom je dobrý. Mládenec odchádza so zármutkom, lebo jeho majetok je veľký. O niekoľko kapitol skôr (Luk 9, 57 – 62) nachádzame podobný príbeh. Stretávame človeka, ktorý nehľadí na majetok, nehľadí na statky, lež priamo prichádza za Ježišom s prosbou nasledovať ho. Márne. Iného človeka priamo vyzve, ten je ochotný, no až po istej dobe. Takýchto miest je viacero (napr. Luk 12, 22 – 34).
Ježišova výzva pre nás je zreteľná. Či už som bežec, mechanik, alebo úradník: „Poď, nasleduj ma.“
Otázkou pre nás teda je, čoho sa pre cestu s Ježišom vzdáme. Čoho sa vzdáme, čo pôjde bokom. Čo dostane prednosť.
V dnešnej spoločnosti si kde kto prepožičiava duchovné hodnoty. Speváci vzdávajú hold Pánu Bohu, no žijú život, ktorý je ďaleko vzdialený od života Ježišových nasledovníkov. Takých nasledovníkov, ktorí chcú chodiť každý deň s Pánom Bohom.
Na druhej strane je tu bežec, ktorý hovorí o tom, ako sa snaží svoj život spájať s Bohom. Študuje Písmo, zo získaných peňazí podporuje zdravotníctvo, školstvo a infraštruktúru vo svojej krajine.
V prvom okamihu ma hneď začne zvádzať hodnotenie oboch, porovnávanie a podobne. Otázka však neznie: „Myslíš, že on ma nasleduje?“
Abela Kirui nepoznám, neviem čo zažíval, neviem v akých podmienkach vyrastal, aké podmienky sa mu vytvorili po tom, čo začal byť úspešným bežcom. Čo umožnili jeho víťazstvá ľuďom v jeho krajine. Viem si predstaviť, že ak vyrastal v chudobe, a odrazu môže aj takýmto spôsobom pomôcť iným z biedy, tak ho to môže motivovať. Pre mňa je podstatné, že je to veriaci človek, ktorý o svojom živote s Pánom Bohom hovorí, motivuje k nemu mnoho iných ľudí. A zároveň je pre mňa výzvou, aby som aj ja pri svojej práci a starostiach dokázal každodenne študovať Bibliu, aby som sa vedel pri rôznych výzvach spoľahnúť na Pána Boha a aby som mu aspoň obyčajným poďakovaním nezabúdal vyjadriť vďačnosť.
Ježišova výzva je totiž pre mňa i pre neho úplne rovnaká. Kladiem si otázku, či dokážem robiť to, v čom som dobrý, a ukazovať tým na Ježiša. A ak chcem urobiť ešte viac, tak čoho som ochotný sa vzdať a nasledovať ho.
Bolo to trochu dlhé, ale dúfam, že to aspoň trochu pomohlo. Ako som povedal, je to môj názor vyplývajúci z toho, čo som prežil a ako veci vnímam ;o)
Vážim si túto odpoveď, ja sa len zamýšľam nad tým, keď niekto dobehne do ciela ako posledný, ten ktorý sa modlil k rovnakému Bohu, prečo bol potom neúspešný. Mám pocit, že Ježiš nás nepovzbudzoval k sutazivosti, k prvenstvu. Sám odmietol stať sa kráľom. Keby prišiel na zem opäť teraz, správal by sa rovnako. Nevyhladaval by slávu. Nemám však pohnutku niekoho posudzovať,koho nepoznám osobne…
Ja si myslím, že drvivá väčšina ľudí, a teraz mám na mysli skôr neveriacich – ateistov, si na Boha “spomenú” hlavne vtedy, keď sú na dne, alebo keď sú svedkami nejakej tragédie. Potom provokujú slovami: “Bože, ak existuješ, tak mi pomôž”, “Pane, prečo si to dopustil?”, “Kde bol ten váš Stvoriteľ, keď dovolil takú tragédiu?” a podobne. Smutné na tom je, že majú Boha na poslednom mieste – keď už nevidia iné možnosti, ako si pomôcť, skúšajú to “tam hore” ako “príležitostní veriaci”. Alebo Pána obviňujú z toho, že je zodpovedný za všetky tragédie. Ale keď je situácia opačná, a ľudia sa majú dobre, či dosiahnu veľký úspech a víťazstvo, pripisujú to SVOJIM schopnostiam, talentu, vzdelaniu, poctivému tréningu, proste svojim vlastným zásluhám. V takej chvíli Boha “nepotrebujú, lebo oni to predsa zvládli aj sami”. Všetku slávu si privlastnia a oslavujú svoje ego. Keď sa ale nájde niekto, kto dosiahne úspech napríklad v tom športe a verejne pred tisíckami divákov a kamerami dá jasne najavo, komu vďačí za svoj úspech, svedčí to o hlbokom odovzdaní sa Tomu, kto nám zabezpečil to najväčšie víťazstvo v dejinách – víťazstvo nad hriechom a večný život. Nemyslím si, že ho zato treba kritizovať. Treba si položiť otázku, aké svedectvo o svojom Stvoriteľovi som verejne vydal ja sám, čo i len pred jedným človekom. Ja som presvedčený, že tých športovcov, ktorí sa v cieli pomodlili, bolo oveľa viac, vrátane toho posledného. Ale urobili to nenápadne, v tichosti. Kirui sa nehanbil prejaviť svoju vieru očividne. Tak ako Daniel keď sa modlil napriek zákazu (Daniel 6,11). Z akých pohnútok to bolo, prečo to všetci ostatní neurobili tak viditeľne, ako Abel Kirui, nám neprináleží posudzovať, pretože ich “nepoznáme osobne”. Či to bolo úprimné, alebo len “zo zvyku”, to vie posúdiť len Boh. V každom prípade dal Kirui námet všetkým novinárom a obdivovateľom na nespočetné rozhovory o svojej viere a spasení. O tichej modlitbe tých ostatných novinári ani len netušili. Takže podľa mňa Kirui vydal úžasné svedectvo… A prečo ten posledný nebol taký úspešný ako druhý Kirui, napriek tomu, že sa modlil k tomu istému Bohu? No, zase odpoveď – nepoznáme ho. Ako sa píše v článku, na víťazstvo v maratóne treba mesiace predtým tvrdo trénovať, dodržiavať životosprávu, mnohé veci si odriekať. Nestačí sa “len modliť”. Iste, Pán pomôže, ale nie lenivcom, ktorí budú sedieť v obývačke. Ak bol posledný, zrejme jeho príprava bola nedostatočná. A možno to, že vôbec dobehol do cieľa, považoval za svoj životný úspech, preto sa modlil. Ale ako som už písal, to vie posúdiť len Boh. V ľudskom preteku je víťazom len jeden. Z pohľadu víťaza sú všetci ostatní – druhý až posledný – tí “neúspešní”. Ale v behu o večný život, môže zvíťaziť každý. A túto šancu by sme nemali premárniť!