„Doba zákazu,“ ako ju nazývajú pamätníci, bola pre veriacich dobou duchovných skúšok. Pre mnohých to však bolo obdobie, kedy napriek všetkým ťažkostiam prežívali o to intenzívnejšie svoj vzťah s Pánom Bohom a spoluveriacimi.
Písal sa rok 1952. Počas uplynulých rokov boli vtedajším režimom umelo znižované počty adventistických kazateľov, menšie teologické školy boli zatvorené. Cirkev však ešte stále mohla fungovať na základe povolenia z novembra roku 1949. Situácia sa ale veľmi prudko zmenila 30. septembra 1952, keď bola činnosť Cirkvi adventistov k 1. dňu nasledujúceho mesiaca zakázaná. Modlitebne boli zatvorené, všetok majetok cirkvi prešiel pod správu štátu na niekoľko ďalších dekád. Činnosť cirkvi bola s Božou pomocou obnovená až v roku 1956.
Ak sa na toto obdobie opýtate tých, ktorí si ho ešte pamätajú, budú vám rozprávať o tom, ako prichádzali pred zapečatené modlitebne, ako sa v zamestnaní museli vyrovnávať s výsmechom, alebo sankciami. Boli aj takí, ktorých stretnutia s políciou nekončili vo vypočúvacích miestnostiach, ale až pred súdom či vo väzení. Zároveň vám však povedia i to, ako sa potajme stretávali po domácnostiach, aby spoločne chválili Pána Boha. Ako sa ich viera upevňovala.
1. októbra 2012 uplynulo presne 60 rokov, odkedy bolo Cirkvi adventistov v Československu odňaté právo na činnosť. Zároveň jej boli zabavené aj všetky modlitebne, ľudia sa schádzali potajme po vlastných domovoch.
Jan Masaryk, syn prvého Československého prezidenta, politik a diplomat raz povedal: „Pokiaľ sa vám niekto nepostaví za chrbát, nepoloží vám revolver medzi lopatky, a nediktuje vám, čo máte písať, hovoriť a učiť, nemôžete skutočne vedieť, akou veľkou vecou je, ak smiete písať, hovoriť a učiť to, čomu sami veríte.“ Keďže 1. októbra 2012 uplynulo od týchto udalostí 60 rokov, pripravila pražská HopeTV dokument s výstižným názvom „1952,“ vďaka ktorému si môžu toto obdobie priblížiť i tí, ktorí ho sami nezažili.
