Predseda Česko-Slovenskej únie Cirkvi adventistov siedmeho dňa, Mikuláš Pavlík, ďakuje za pomoc utečencom z Ukrajiny.
Uplynul už mesiac od začiatku agresívnej a nezmyselnej vojny, ktorá bolestne poznamenala životy miliónov nevinných ľudí. Cirkev v Čechách, na Morave aj na Slovensku sa od prvých hodín začala aktívne podieľať na organizovaní pomoci cez ochotných jednotlivcov a zbory a cez humanitárnu organizáciu ADRA v oboch republikách. Vďaka finančným darom, za ktoré sme vám nesmierne vďační, sa už v prvých dňoch dostalo akútnej starostlivosti všetkým, ktorí sa ocitli bez prostriedkov na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom, ale aj na iných miestach našich republík.
Ochotné sestry a bratia poskytli v rámci privátnych ubytovacích kapacít až 500 miest, z ktorých veľká časť sa využila už či na krátkodobé tranzitné, ale aj na dlhodobejšie ubytovanie. Združenia vyčlenili na koordinačnú dobrovoľnícku činnosť v teréne aj v kanceláriách ADRY desiatky kazateľov. Organizácii Petrklíč sme vďační aj za uvoľnenie Samuela Dolejša, ktorý sa stal hlavným koordinátorom cirkvi pre pomoc Ukrajine. Výrazne sa tým zefektívnila organizácia v oblasti ponuky a dopytu po ubytovaní.
V Českom združení už existuje 6 miest, 6 centier, kde v spolupráci s našimi zbormi vznikajú nové komunity bratov a sestier z Ukrajiny a podobné zárodky nových ukrajinských zborov sa vytvárajú aj na Morave a na Slovensku. Osobitne sa chcem poďakovať kazateľom a členom ukrajinského zboru v Prahe, ktorí od prvých okamihov vojenského konfliktu prejavili nesmiernu solidaritu, obetavosť a ochotu pomáhať svojim spoluveriacim z Ukrajiny, aby sa dostali do bezpečia.
Pomoc cirkvi sa sústreďuje aj na praktickú a finančnú podporu miestnej Ukrajinskej únii, ktorá sa distribuuje cez zbory v jej západnej časti, predovšetkým cez centrá v Mukačeve, Užhorode a Ľvove. Vďaka sieti adventistických zborov a osobným kontaktom s predstaviteľmi cirkvi, predovšetkým s predsedom únie Stanislavom Nosovom sa potrebná materiálna a finančná pomoc dostáva presne na miesta, kde je to najviac potrebné. Ďakujeme zborom, ktoré sa aktívne zapojili do pomoci v koordinácii s miestnymi samosprávami.
Ďakujeme všetkým, ktorí utečencom otvorili svoje domácnosti, dobrovoľníkom, koordinátorom, prekladateľom, jednoducho všetkým, ktorí solidárne pomáhajú a snažia sa prejavením láskavosti a súcitu zmierniť utrpenie strádajúcich. Modlitba je a zostane jedným z najmocnejších nástrojov v zápase proti zlu, brutalite, bezzákonnosti a lži.
Pán Ježiš však pripomína, že v zápase proti zlu je dôležitý aj pôst. Vojnový konflikt, ktorý vyvoláva humanitárnu katastrofu nebývalých rozmerov, s veľkou pravdepodobnosťou ohrozí a obmedzí náš zaužívaný životný štandard. Pôst v týchto súvislostiach znamená, že sa budeme musieť niečoho vzdať, niečo si odoprieť, aby sme dopriali dôstojné ľudské podmienky blížnemu v núdzi. Pomáhať bez osobných obetí nie je možné. Podeliť sa s druhým, naplniť jeho potreby znamená zároveň odoprieť si niečo zo svojho materiálneho i duševného pohodlia. Aktuálna situácia je testom nášho kresťanstva, skúškou, či slová o láske k blížnym berieme vážne.
Pred niekoľkými dňami som dostal od kolegov z Ukrajiny informáciu, že po strastiplnej vyše 1000 km dlhej ceste z rozbombardovaného Mariupolu sa dostalo do bezpečia 150 detí z dvoch detských domovov. Prístrešie im poskytol adventistický zbor v meste Černivci. Na videu som videl, že deti boli také hladné, že niektoré z nich si ani nevyzliekli bundy a čiapky a vychutnávali si dva veľké varené zemiaky s kúskom suchého chleba. Podeliť sa aj s tým málom, čo máme – to je skutočný pôst.
Pripravme sa aj na to, že v spoločnosti a žiaľ aj v cirkvi sa stretneme s hlasmi, ktoré budú rozširovať príbehy o nevďačnosti utečencov, o vysávaní nášho sociálneho systému, zneužívaní pomoci atď. Nepodieľajme sa na šírení väčšinou neoverených správ a nenálepkujme celú komunitu len na základe izolovaných negatívnych skúseností. Naopak, aktívne vytvárajme a šírme príbehy o súcite, ľudskosti a ochote pomáhať.
V areáli našej cirkevnej inštitúcie sme pred niekoľkými dňami ubytovali dve mamičky so štyrmi maloletými deťmi. Hneď na druhý deň ráno prišli deti za naším správcom s otázkou, ako by mohli byť nejako užitoční a pomáhať nám.
Pred dvoma týždňami som navštívil slovensko-ukrajinský hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom. Vo veľkom adráckom stane okrem žien a detí odpočívali aj staršie ženy a muži. Nehľadeli do mobilov ani netelefonovali. Len ticho sedeli. Občas sa im od únavy zatvárali oči a pravdepodobne čakali na niekoho, kto ich odvezie do bezpečia. Keď som to miesto opúšťal a ostal v aute sám, nevedel som sa ubrániť dojatiu a slzám. Nikto si nezaslúži, aby ho agresor bombardovaním vyháňal z jeho domova.
Pred mesiacom sa začalo neďaleko nás šíriť zlo v podobe hrubej vojenskej sily, politického velikášstva, územnej rozpínavosti a propagandistických lží. Nech je na jeho konci príbeh o ľudskosti, solidarite a súcite. Všade tam, kde je to možné, prerušme cestu zla Kristovou láskou. Ešte raz ďakujem všetkým, ktorí sa rozhodli stať sa v tejto pohnutej dobe jej nositeľmi.
