Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha. Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Bol to Samaritán. Vtedy Ježiš povedal: Neboli vari očistení desiati? Kde sú ostatní deviati? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a oslavoval Boha? (Luk 17,15-18)

Každý z nás, bez ohľadu na vyznanie, si niekedy uvedomí, že do jeho života vstúpilo „dobro zhora“. Prežíva radosť, ktorá nie je zaslúžená, alebo pokoj, ktorý nie je samozrejmý. Vyrovnať sa s takýmto pocitom môže byť náročnejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Hneď vzápätí totiž prichádza strach z toho, že tento pokoj nebude trvať dlho… Spýtajme sa niekoho: „A čo deti, sú zdravé?“ alebo: „Ste spokojní s novou strechou?“ Ak je odpoveď pozitívna, často počujeme: „Sú zdravé, musím zaklopať…“ alebo „Musím zaklopať, nezateká…“
Ako sa mám vyrovnať s obavou, že sa karta obráti? Namiesto zaklopania na drevo, ktoré je vlastne prejavom neistoty, je lepšie prejaviť vďačnosť. Nie je lepšie radšej povedať: „Vďaka Bohu za to…?“
Desať uzdravených a len jeden z nich sa vrátil k Ježišovi, poďakoval mu a poklonil sa. Pri svojom obrátení som okrem iného zistil, že môžem ďakovať a že je vlastne správne, keď sa cítim Bohu zaviazaný. Poznal som, že vďaka a vďačnosť patrí Bohu.
Ľudia okolo nás môžu byť rovnako zmätení. Požehnania nechápu ako výzvu na to, aby sa obrátili a prišli sa pokloniť Ježišovi. Namiesto toho prežívajú strach a uisťujú sa prostredníctvom „duchov dreva“. Nedáva nám Boh požehnané chvíle práve preto, aby sme sa pýtali, kto nám to dobré dáva a komu máme byť vďační? Toto vedomie posilňuje nás aj našich priateľov.

Bože, Hospodine, ďakujeme Ti, že vieme, komu sme uverili a komu sa máme klaňať a ďakovať!

Jaroslav Černoch