Deti, už len krátko budem s vami. Budete ma hľadať, ale ako som povedal Židom, aj vám teraz hovorím: Kam ja idem, tam vy nemôžete ísť. (Ján 13,33)

Úvod k 14. kapitole Jánovho evanjelia tvorí záver predchádzajúcej 13. kapitoly. Ospravedlňujem sa za ten infantilný nadpis, ale je dobré všimnúť si láskavé oslovenie dietky, detičky – teknia – čo je zdrobnenina gréckeho slova tekna (deti). Pán Ježiš tu vystupuje ako láskavý učiteľ, ktorý má svoje deti veľmi rád.
Z hľadiska kontextu sme v situácii, keď je Pán Ježiš v súkromí so svojimi učeníkmi. Judáš už odišiel. Ježiš vie, čo má prísť, môže byť a aj je veľmi otvorený. Dolieha na neho zármutok. (Ján 13,21) Aj učeníci cítia akýsi nepokoj. Úvod a záver 14. kapitoly je podobný: „Nech sa vám srdce neznepokojuje!“ (Ján 14,1) „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká.“ (Ján 14,27) Tento pastoračný rámec kapitoly napovedá, že celý text má Ježišovým najbližším spolupracovníkom a všetkým neskorším nasledovníkom dodať útechu, odvahu a orientáciu, priniesť zmysel a nádej. Ide vlastne o slová na rozlúčku s tými, ktorí mu boli počas troch rokov najbližšie – s učeníkmi.
Je dôležité uvedomiť si literárne chápanie celej reči na rozlúčku. (Ján 13-17) Ide o testament, takzvaný odkaz Pána Ježiša. Vo vtedajšej židovskej literatúre to bol veľmi obľúbený literárny žáner. (V Biblii má znaky testamentu napríklad aj Druhý Petrov list. Z mimobiblických spisov napríklad Závet dvanástich patriarchov alebo Závet Abrahámov.) Je to posledná dlhá reč Pána Ježiša k svojim najbližším, ktorú prednesie krátko pred prichádzajúcou smrťou. Svojim učeníkom, neskorším nasledovníkom, aj nám dnes chce odkázať niečo veľmi dôležité.

Ďakujeme, Pane, že sme Tvoje detičky, že nás máš rád a že Ti na nás záleží.

Hanka Machová