Prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče. Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. (Rim 8,15.16)

Duch Svätý nás uisťuje, že ako Božie deti sme dedičia toho, čo patrí Bohu.
Dedičstvo je pasívna záležitosť, a tak sa človek nemusí nijako špeciálne snažiť, a predsa sa môže stať dedičom. Niekto iný sa staral, lopotil, šetril a zhromažďoval – a dedič užíva plody jeho práce.
Do istej miery je každý z nás dedičom: niekto zdedil dobré zdravie, iný hudobné nadanie alebo zručnosť, ďalší zas výrečnosť alebo schopnosť nadväzovať kontakty s inými. Uvedený text nás upozorňuje na významnejšie a nepominuteľnejšie dedičstvo, ktoré môžeme získať. Boh ako Stvoriteľ vytvoril na počiatku pre obyvateľov našej planéty nádherný domov. V dôsledku hriechu sme sa však odlúčili od vesmírnej Božej rodiny a stali sa cudzincami. Sami v sebe nemáme silu ani schopnosť získať späť to, čo sme stratili, a preto Boh poslal svojho Syna, ktorý sa stal naším bratom. Tým nám otvoril možnosť znova sa nazývať Božími deťmi. Zmluva, ktorú s ľuďmi uzavrel, je pre nás závetom, v ktorom nám odkazuje všetko, čo sme stratili, vrátane večného života. Ako preddavok nášho dedičstva nám dáva pečať zasľúbeného Ducha Svätého, ktorý nás uisťuje, že to s dedičstvom myslí naozaj vážne.
Dedičstvo nás zaväzuje k vďačnosti voči Darcovi. Zaväzuje nás, „aby sme boli na chválu jeho slávy; my, ktorí sme už predtým mali nádej v Kristovi“. (Ef 1,12)
Ako odpovieš na Božiu ponuku? Určite máš nablízku niekoho, komu by si mal oznámiť, že aj on môže byť dedičom.
„Kresťan nie je ten, kto bol pokrstený, ale ten, kto nasleduje a žije v spojení s Kristom.“ (J. L. Hromádka)

Náš nebeský Otče, je veľmi príjemné vedieť, že som Tvoje dieťa. Radujem sa z toho a je to pre mňa česť. Ukáž mi, s kým sa dnes o túto radosť môžem podeliť. Prajem si, aby sa naša nebeská rodina ešte viac rozrástla.

Jiří Drejnar