Pre častý útlak ľudia kričia… volajú o pomoc. Človek sa však nepýta: Kde je Boh, môj Tvorca, ten, čo dáva silu v noci… (Jób 35,9.10)

Predstavte si dieťa s otcom na prechádzke. Stretávajú neznámych ľudí a chodia po neznámych uliciach a aj keď sa začne stmievať, ono sa nebojí, pretože sa drží otca za ruku. Zrazu ide dieťa bez otca. Stretáva neznámych ľudí, kráča neznámymi ulicami… a bojí sa, pretože ide samo.
Nie sme aj my niekedy takéto deti? Prežívame to alebo ono – a je naozaj veľký rozdiel, či ideme v živote sami, alebo sa niekoho „držíme za ruku“. Všetci máme v určitých situáciách strach a obavy. Rozhodujúca však nie je situácia, ktorú prežívame, ale to, či sme na to sami, alebo sa o niekoho môžeme oprieť.
Dôvodom strachu u dieťaťa nie je nebezpečná situácia, ale skutočnosť, že ide samo. Ľudia opustili Boha a nahradili ho niečím alebo niekým iným. Svoj strach potom zdôvodňujú „neznámymi ľuďmi a neznámymi ulicami“. No skutočným dôvodom ich strachu je však to, že idú sami.
„Blahoslavený muž, ktorý sa bojí Hospodina… Nezľakne sa zlej správy, jeho srdce je pevné, dúfa v Hospodina. Jeho srdce je neochvejné, nebude sa báť…“ (Žalm 112,1.7.8)
Človek si v mnohých situáciách poradí sám. Sú však okolnosti, keď potrebuje pomocnú ruku a dúfa, že mu niekto pomôže. Spoliehame sa na lekárov, automechanika, politika alebo svoj rozum… A, samozrejme, platí premenná – čím väčší odborník, tým lepšie.
Asi by sme neboli nadšení, keby operačný zákrok robil medik alebo naše auto opravoval nejaký mladý učeň. Čím viac skúseností má odborník, tým lepšie. Ideál je, keď je to odborník a navyše náš známy. Vtedy máme pocit, že sme v najlepších rukách.
Raz viedol horský vodca skupinku ľudí náročným terénom. Prišli na veľmi nebezpečné miesto. Mnohí mali strach urobiť krok, pretože ak by bol chybný, mohol by byť posledný v ich živote. Vtedy horský vodca povedal: „Poďte, nebojte sa, táto ruka ešte nikoho nepustila.“
„A teraz, takto hovorí Hospodin, tvoj stvoriteľ, Jákob, tvoj tvorca, Izrael: Neboj sa, veď som ťa vykúpil. Zavolal som ťa po mene, ty si môj.“ (Iz 43,1) Vďaka, Pane, za to.

Pane Ježišu, keď idem s Tebou, nebojím sa neznámych miest, cudzích ľudí ani nových situácií, ktoré mi život prináša. Drž, prosím, pevne moju ruku a nepusť ju. Nechcem znovu padnúť do priepasti hriechu a beznádeje.

Jan Dymáček