Tam mal v noci Pavol videnie: Akýsi Macedónčan stál a prosil ho: Prejdi do Macedónska a pomôž nám. (Sk 16,9)
Keď niekto prosí o pomoc, má na to zrejme dôvod. Čoho sa týkal tento prípad, nevieme, pretože Biblia nám to nehovorí. Pavol prišiel do Macedónska a videl bežný život s jeho radosťami aj so starosťami. Napriek tomu prichádza prosba o pomoc. Prečo?
Žijeme vo svete, kde nám pripadá „normálne“, že sa kradne, klame, ľudia sú neverní, nespoľahliví, vládne kult násilia, cynizmus… Pretože to je „normálne“, tak nikto nevolá o pomoc. O spokojnosti sa však nedá hovoriť. Situácia totiž volá o pomoc, aj keď sme si na to zvykli. „Lebo stvorenstvo túžobne očakáva…“ (Rim 8,19)
Čo na to Pán Boh? Jemu to neprekáža? Apoštol Ján sa dostal do vyhnanstva na ostrov Patmos. Nie preto, že bol „kriminálnik“, ale preto, že hlásal Božie slovo. (Zj 1,9) Nezaujímalo azda Pána Boha, že „práve kvôli nemu“ sa Ján dostal do problému? Isteže zaujímalo. Posiela „zjavenie… ktoré mu dal Boh, aby… ukázal, čo sa má onedlho stať.“ (Zj 1,1) Boh veci rieši. Jána neľutuje ani mu nevysvetľuje, prečo sa to stalo. Jeho pohľad však nasmeruje do budúcnosti a hovorí mu: „Pozeraj sa ďalej!“ Je to podobné, ako keby sme otáčali listy v diári. Pozeráme na zaznačené udalosti, ktoré nie sú práve príjemné… A zrazu otočíme stranu a vidíme tam poznámku „dovolenka“. Hneď je nám lepšie pri srdci, lebo nás predsa len čaká niečo príjemné a pekné.
Môžeme listovať v diári s názvom Biblia, a keď prídeme na koniec, čítame: „Áno, prídem čoskoro!“ (Zj 22,20)
Boh rieši mnohé veci až v budúcnosti. Dáva nám však nádej, že sa to naozaj stane. Nádej, to je Božia pomoc nám ľuďom, rovnako ako bola nápomocnou Jánovi na ostrove Patmos. Profesor Matějček povedal: „Človek potrebuje mať stále niečo pred sebou, nejakú perspektívu, aby mohol plodne žiť a pracovať. Uzavretá budúcnosť znamená zúfalstvo.“ Joseph Ratzinger dodáva: „Ak existuje Boh, vždy mám ešte niečo, v čo môžem dúfať, aj keby mi už nikto žiadnu nádej nedával.“
Vďaka Pane, že pred nami otváraš budúcnosť a dávaš nám nádej.
Jan Dymáček
