Hľadal som Hospodina, odpovedal mi, vytrhol ma zo všetkých hrôz. (Žalm 34,5)

Po tom, čo bol zachránený život mojej dcéry, som chcela prejaviť Bohu svoju vďačnosť, ale nevedela som ako. Niečo mi hovorilo, že nie je správne čakať, no už o niekoľko týždňov sa to stalo. Šla som na Vianoce za dcérou, ktorá bola už doma z nemocnice. Čakala som v okresnom meste na autobusovej zastávke na prestup na ďalší autobus, ktorý mal ísť až o polhodinu. Zrazu som mala zvláštny, nevysvetliteľný pocit, aký som nikdy predtým nezažila. Bolo to nutkanie, aby som šla na vlakovú stanicu, ktorá bola len kúsok od autobusovej zastávky, na ktorej som stála. Vlakom som ísť nechcela a nebol teda dôvod tam ísť, no nutkanie bolo také silné, že som vzala batožinu a na tú stanicu šla.
Dnes už viem, že to bolo Božie vedenie. Na stanici som stretla paniu, ktorú som nikdy nevidela, a tá ma oslovila. Po niekoľkých bežných slovách sa ma spýtala, či verím v Boha. Pretože som v posledných týždňoch o Bohu často premýšľala, povedala som jej, že verím. Ďalšia otázka znela, či mám Bibliu. Musela som pravdivo odpovedať, že nie. Povedala, že to nie je problém a pozvala ma v sobotu do zboru. Stihla mi len povedať, kde sa nachádza. Potom sa už ponáhľala na vlak. Vliekla som batožinu späť na autobusovú zastávku. Zostala som úplne ohromená a až do soboty som o ničom inom nepremýšľala.
„Mám tam ísť? Nemám? Veď o tej cirkvi nič neviem, nič som o nej nepočula, nikoho tam nepoznám.“ O to bolo ťažšie moje rozhodovanie. Celý ten čas som sa akoby rozhodovala. No už od začiatku som niekde vnútri vedela, že tam pôjdem, aj keď som si to nechcela priznať.

Pane Ježišu, často vieme, čo od nás chceš, ale napriek tomu zápasíme, či ten vnútorný hlas, ktorým k nám prehováraš, poslúchnuť. Daj nám silu k poslušnosti a k rozhodnutiam, ktoré nás dnes čakajú.

Marie Zdvihalová