Blahoslavený ten, kto nechodí podľa rady bezbožných, nestojí na ceste hriešnikov, nesedáva v kruhu posmešníkov. (Žalm 1,1)

Nebolo mi príjemné, keď som sa raz dostal na lavicu posmešníkov. Na stavbe som spolu s neveriacimi spolupracovníkmi niekoľko dní po sebe hádzal lopatou piesok do obrovskej diery. Práca trochu nezáživná a v lete hlavne vyčerpávajúca.
Stalo sa to krátko po mojom krste. Mal som jasnú víziu: „Chcem byť ostatným svetlom!“ Okrem piesku lietali všade okolo škaredé slová, dvojzmyselné vtipy a nadávky. Predstavte si desať chlapov a hneď viete, ako to asi vyzeralo.
Samozrejme, držal som sa obďaleč, keďže som bol čerstvo zachránený Spasiteľom, ešte takmer mokrý od ponorenia do vodného kúpeľa. Tesne pred poludňajšou prestávkou sme trochu poľavili v tempe a čakali sme na obed. V tej chvíli nepriletel granát, ale vulgárny vtip ako vyšitý.
S ostatnými som sa pustil do smiechu – a vzápätí si uvedomil, že som rovnaký ako oni. Ako prestať s tým smiechom a odlepiť sa z lavice posmešníkov? Radšej som sa teda pozeral na piesok ako na ľudí. Dúfal som, že to prejde. Vďaka Bohu prehovorili kamene. Ako som bol v podrepe a prehrabával sa v piesku, zrazu držím v ruke kamienok. Smiech ustal a od úžasu som nedokázal povedať slovo. Kamienok mal tvar srdca. Bol tmavý, prerastený zreteľne kremennou žilkou v tvare kríža.
Okamžite som pochopil tento Boží odkaz a po skončení zmeny som si našiel obrázok ľudského srdca. Zhoda tvaru s mojím kamienkom bola veľavravná.

Bože, ďakujem Ti, že si bol so mnou. Dal si mi vedieť, že existuješ, si so mnou a máš ma rád. Chcem vo svojom srdci nosiť drahocenný Kristov kríž.

Petr Šnédar