Ale sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý si nás zamiloval a v milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní ich v každom dobrom skutku a slove. (2Tes 2,16.17)

„Príde k nám partizán!“ S touto novinou prišiel raz ráno do školy môj spolužiak. O chvíľu sa vo dverách našej triedy naozaj objavil partizán. Rozprával o tom, ako počas vojny bojoval s partizánskou skupinou proti okupantom. Občas zo zálohy prepadli nemeckú hliadku, inokedy vyhodili do vzduchu koľaje aj s prechádzajúcim muničným vlakom. Mnohých jeho druhov zabili nepriateľské guľky, ale on prežil.
Bol to hrdina. Najmä my, chlapci, sme naňho pozerali s úctivým obdivom v očiach. Počas rozprávania sme si predstavovali, ako máme v ruke granát alebo samopal a útočíme na nepriateľa. Každý z nás chcel byť hrdina, a tak sme tomu partizánovi aj trocha závideli.
V živote sa stretávame s hrdinami a často si to ani neuvedomujeme. Romana s Martinou už dlhšie chodia na návštevy k ľuďom, ktorí v hospici čakajú na smrť. Niekoľko umierajúcich držali za ruku, keď naposledy vydýchli. Ony sú pre mňa hrdinkami, ktoré si zaslúžia uznanie a úctu. Spomínam si, ako mi rozprávali o mužovi, ktorý hovoril, že je komunista a v Boha neverí. Neprotirečili mu, no ani mu nič nevnucovali. O pár týždňov, krátko pred svojou smrťou, prijal Ježiša a zomrel s vierou vo večný život.
Tieto ženy nechodia a nerozprávajú o svojom hrdinstve. Namiesto rozprávania o tom, čo robia, radšej rozprávajú s tým, kto im na túto ťažkú prácu dáva každý deň novú odvahu a dostatok sily.

Bože, ak mám byť dnes hrdinom, ktorý pomôže niekomu v núdzi, potom na to potrebujem nielen Tvoju silu, ale aj dostatok odvahy. Vďaka, že pri tom budeš so mnou.

Vlastimil Fürst