Potom som počul hlas Pána, ktorý povedal: Koho mám poslať, kto ta pôjde? Povedal som: Hľa, tu som, pošli mňa! (Iz 6,8)

Prečo verím v Boha? Ako odpovedať na otázku, na ktorú sa minimálne z dvoch dôvodov odpovedať nedá? Všetci dôverne poznáme a aj sme prežili svoje detské „prečo“, keď sa za každou odpoveďou skrývalo ďalšie „prečo“. Druhým dôvodom, ktorý nám bráni nájsť jasnú, argumentačne presnú a výstižnú odpoveď, je v tomto prípade subjekt otázky. Viera, ktorá v sebe skrýva tajomstvo.
Napriek tomu sa pokúsim hľadať odpoveď na svoje „prečo“. Pochádzam z typickej dedinskej rodiny formovanej socializmom. Katolícky veriaca babička, rodičia chodiaci do kostola len na pohreby a svadby a potom ja a moja sestra, ktorí sme o Bohu nič netušili. Tak ubehlo mojich prvých devätnásť rokov života, počas ktorých nebolo o Bohu takmer ani chýru, ani slychu. V celom mojom detstve sa objavili iba tri zážitky súvisiace s náboženstvom. Vo všetkých dominovala moja teta.
Prvýkrát to bolo asi v mojich štyroch rokoch, keď ma naučila modlitbu „Anjeličku, môj strážničku“. Niekomu to môže pripadať detinské, ale pretože som sa nikdy nemodlil, zanechala vo mne hlbokú stopu. Druhý zážitok je spojený s chvíľou, keď mi teta s chvejúcim sa hlasom rozprávala o tom, že smrťou sa život nekončí. Nechápal som to, ale tá myšlienka sa zabývala v mojej mysli. Tretia spomienka je spojená s okamihom, keď mi požičala svoju Bibliu, prepašovanú odniekiaľ z Juhoslávie. Čítal som a hovoril si, že sú to celkom zaujímavé príbehy, ale nič viac.
Potom nasledovalo niekoľko búrlivých študentských rokov. Prišla nežná revolúcia a do môjho života vstúpil človek, ktorý mi o Bohu povedal všetko, čo som potreboval počuť. V tej chvíli som spojil to, čo som počul od svojej tety, s tým, čo hovoril onen človek.
Prečo o tom píšem? Domnievam sa, že verím predovšetkým preto, že dvaja ľudia boli ochotní vstúpiť do môjho života. Našli svoj spôsob, ako odpovedať na Božiu otázku: „Kto tam pôjde?“ Boh poslal do môjho života dvoch ľudí. Nebyť ich, pravdepodobne by som zostal ateistom.
Neviem odpovedať na otázku, kde sa vzala moja viera. Ani na to, prečo verím ja a prečo veria moji priatelia. Viem len to, že som uveril, pretože mi dvaja ľudia rozprávali o Bohu, a takisto by som rád niekomu poslúžil rovnakým spôsobom.

Náš Bože, obdivujem Izaiáša, že dokázal tak jasne odpovedať na Tvoje volanie. Sám si kladiem otázku: Čo by som na jeho mieste urobil ja? Ty aj dnes hľadáš ľudí, ktorí budú ochotní podeliť sa o svoju skúsenosť s Tebou. Daj mi rovnakú odvahu a silu, akú mal Izaiáš. Nechcem Ťa sklamať.

PG