Milí kresťania vo Filipách… Zakaždým, keď si na vás spomeniem, ďakujem za vás všetkých a s radosťou sa za vás modlím. Od chvíle, ako ste prvý raz počuli radostné posolstvo o Kristovi, neprestali ste mi pomáhať v jeho šírení… stali ste sa mi nesmierne blízki tým, že ste so mnou prežívali všetku Božiu milosť, ktorá ma sprevádzala, či už tu vo väzení, alebo na slobode, keď som obhajoval a utvrdzoval pravdu o Kristovi. Sám Boh vie, ako túžim po vás, a mám vás rád ako sám Kristus. (Fil 1,1.3-5.7.8.) (Nádej pre každého)

Pavlovo vyznanie filipským veriacim rozhodne nebolo zdvorilostnou frázou, ktorou im chcel polichotiť. Mesto Filipy sa do jeho mysle hlboko zarylo a naozaj mal na čo spomínať.
V sne ho kedysi oslovil akýsi Macedónčan s prosbou: „Preplav sa do Macedónie a pomôž nám!“ Tak sa Pavol vydal do Európy, aj keď jeho pôvodný plán bol iný. Skončil práve vo Filipách, kde začal kázať evanjelium. No zanedlho bol so Sílasom uväznený a vzápätí zázračne vyslobodený. Následne tam pokrstil žalárnika s celou jeho rodinou. Bola tam aj verná kresťanka Lýdia a bratia. (Sk 16) Aké hrejivé muselo byť spoločenstvo, ktoré sa zrodilo v takých nezvyčajných podmienkach!
Teraz je od nich odlúčený. Nachádza sa v rímskom väzení a jediným mostom, ktorý ho napriek veľkej vzdialenosti spája s filipskými priateľmi, sú spomienky prehlbované ich vzájomnými modlitbami. Nie je to úžasné, keď ako veriaci vieme, že nikdy nie sme sami? Keď sa v tomto rozdelenom svete hlásime k Pánu Ježišovi, patríme do veľkej Božej rodiny, ktorú nedelia žiadne hranice ani jazykové rozdiely.
„Svet je prázdny, keď myslíme len na hory, rieky a mestá. Keď však sem-tam vieme o niekom, kto je s nami zajedno, s kým môžeme mlčky žiť, to robí svet zaľudnenou záhradou.“ (J.W.)

Bože, ďakujeme Ti za veľkú duchovnú rodinu. Neraz sme mohli zažiť nádherný pocit, keď sme v neznámom meste našli svojich duchovných súrodencov, ktorí nás prijali do svojej rodiny. Uč nás aj dnes vzájomnej pohostinnosti a ochote si pomáhať. Veď sme bratia a sestry.

Jiří Drejnar