Hospodinom sa budem chváliť, pokorní to počujú a zaradujú sa. Oslavujte so mnou Hospodina, spoločne vyvyšujme jeho meno! Hľadal som Hospodina, odpovedal mi, vytrhol ma zo všetkých hrôz. (Žalm 34,3-5)
Bolo nedeľné dopoludnie a otec na dvore štiepal „špidlenky“. Tak sa v Brne hovorilo drobným trieskam na podkurovanie. Ja som ich ukladal do debničky a potom nosil do kôlne. Zrazu zazvonil zvonček. Vo dverách stála neznáma pani a chcela hovoriť s rodičmi.
Táto pani k nám potom začala chodiť pravidelne a spolu s rodičmi študovali Bibliu. Po nejakom čase nás priviedla do „zboru“, teda do modlitebne Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Práve táto situácia sa stala veľkou udalosťou v živote celej našej rodiny. Spolu s mamou som pravidelne navštevoval bohoslužby, spieval sionské piesne, počúval biblické príbehy a kázne.
Mama sa po čase rozhodla, že sa dá pokrstiť a stane sa členkou Cirkvi adventistov. Otecko tiež vystúpil z katolíckej cirkvi, ale adventistom sa nestal. Neveril totiž spolkom a, ako sám hovorieval:
„Z jedného som vystúpil, prečo by som liezol do druhého?“
Tieto dva pohľady rodičov vytvárali atmosféru domova, v ktorom som vyrastal. Bolo to ovzdušie náboženskej slobody, ktorá odmietala akékoľvek náboženské pózy a formálnosti. Táto sloboda kládla na moje plecia plnú zodpovednosť za konanie, pre ktoré sa sám rozhodnem. Otcove postoje boli rozumné, ale príklad matkinho života priťahoval moje srdce.
V škole som nemal problémy. Šlo mi to samo. Malo to však dva dôsledky. Jeden zlý, druhý prekvapivo veľmi dobrý. Zlý spočíval v tom, že sa zo mňa začal stávať lajdák. Napriek tomu, že som sa vôbec neučil, o dobré známky som nemal núdzu. A čo na tom bolo pozitívne?
To, že niekedy sa to dobre neskončilo. Schytal som pár zlých známok a potom som mal čo robiť, aby som všetko opravil. Zrazu som sa musel učiť. Keď som sa teda prihlásil na opravu, učiteľ ma nechcel vyvolať, lebo už mal klasifikáciu uzavretú.
Všetko bolo márne, a tak mi nezostávalo nič iné, len sa úpenlivo modliť. Bol som si vedomý, že do tejto situácie som sa dostal vlastnou vinou. Zlenivel som, a o to pokornejšie som sa modlil. Božie priznanie a vypočutie mojich modlitieb vo mne vzbudzovalo hlbokú vďačnosť voči môjmu Spasiteľovi. Veď slovo spasiť neznamená len zachrániť pre večnosť, ale aj vytrhnúť zo súčasných problémov.
Môj mimoškolský život mal tiež svoje muchy. Bol to mladší braček, ktorý chodil všade za mnou ako môj tieň. Spolu sme trávili čas za domom, kde sa začínal les. To bol priestor, kde sme sa hrali na policajtov a zlodejov alebo na skrývačku. Neraz sa stalo, že ma odhalili, kde sa skrývam, pretože môj tieň ma prezradil. Na „svoj prívesok“ som bol často taký naštvaný, že som sa mu neraz niekde skryl a on ma nemohol nájsť.
Raz sa však stratil on mne. Chvíľu som bol šťastný, že mám od neho pokoj, no vzápätí som dostal strach. Hrávali sme sa nielen v blízkom lese. Na svahu pod nami stavali železničnú trať, kde boli dva tunely pre vlak, ale aj niekoľko podchodov pod traťou, samozrejme, všetko vo výstavbe. Boli tu veľké kvádre kameňa, ale aj rôzne rokliny, pod ktorými tiekla rieka. Raz som už z takej rokliny ťahal svojho brata s rozseknutým ramenom. Čím viac som myslel na všetky nebezpečenstvá, tým viac sa ma zmocňoval strach. Behal som z miesta na miesto, volal a pískal, ale odpoveď neprichádzala. Do hľadania som zapojil všetkých svojich kamarátov, ale bezúspešne.
Kde hľadať pomoc? Zmobilizovať dospelých či ísť na políciu? Už vtedy som vedel, že pre Pána Ježiša nie je nič nemožné, a tak som sa modlil. Modlil som sa z celého srdca. Sľuboval som, že už nikdy sa mu neschovám a že ho budem chrániť. Pán Boh ma vypočul. Nie pre tie sľuby, ale preto, že je dobrý. Brat nakoniec prišiel domov sám a veľmi sa čudoval, že ho hľadáme. So spokojným výrazom v tvári prezradil, že bol len u kamaráta. Mal som chuť poriadne ho stĺcť, ale dal som sľub…
Boli to drobné skúsenosti, ale boli moje! Prostredníctvom nich rástla moja viera a dôvera v Boha. Aj z malých tehál sa dá postaviť krásny, veľký dom! Niekto môže namietnuť, že z panelov by to šlo rýchlejšie. Má pravdu. Napríklad Saulovo stretnutie s Pánom Ježišom, to bol zážitok! Nebola to malá tehlička, ale celý panel. Pavlovi vystačil na celý život. Ja som však Pánovi vďačný aj za tie drobné tehličky.
Bože, ďakujem Ti, že sa mi prihováraš aj prostredníctvom drobných skúseností, ktorým niekedy rozumiem le n ja sám. Pre mňa sú veľmi dôležité, pretože to je niečo, čo je len medzi mnou a Tebou.
Jiří Veselý
