Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach! (Mat 5,16)

Márne namáham svoju pamäť, aby som si spomenul, či moja viera v Boha mala v detstve nejaké rozumové zdôvodnenie. Asi nie. Na nič si nespomínam. Vieru v Boha som zrejme nasával spolu s materinským mliekom od mamy, keď ma dojčila, a od otca, keď sa skláňal nad mojou postieľkou alebo ma vyhadzoval do výšky a znovu bezpečne chytal do svojich pevných rúk. Boli to najšťastnejšie chvíle môjho raného detstva, ktoré ma podvedome ovplyvňovali.
Rodičia boli katolíci, ale nemali čas pravidelne v nedeľu chodievať do kostola. Nebolo dosť peňazí na to, aby mohli uživiť rodinu a splácať hypotéku na malý domček, ktorý si kúpili od ockovej sestry. Ten pracoval v továrni ako nástrojár a navyše robil udržbára pre celú štvrť, kde sme bývali. Vedel pracovať so železom, s drevom, elektrinou, ale určite nebol obchodník. Nedokázal jednoducho oceniť prácu, ktorú odviedol. Pri otázke: Čo sme dlžní?, bol zrazu v rozpakoch ako prváčik pri tabuli a povedal: „Veď to nestojí za reč.“
Mamička to robila podobne. Okrem ženy v domácnosti a matky troch detí na plný úväzok bola aj krajčírkou. Pre susedky a známych šila sukne, šaty, blúzky a hlavne prešívala staré oblečenie pre nás deti. Jej šliapací šijací stroj hrkal vždy dlho do noci. Bolo totiž po vojne. Jedlo bolo na lístky, oblečenie na body a ničoho nebolo dostatok.
Ako chlapec som sa nikdy nezaoberal otázkou, prečo veriť v Boha. Pýta sa normálny človek, či má, alebo nemá dýchať? U nás doma sa nijaké pobožnosti nekonali. Možno som ani nevidel rodičov modliť sa. To, čo ma zrejme viedlo k Bohu, bol ich príklad, ktorý nám dávali. Ich neúnavná starostlivosť o nás, nekončiaca ochota pomáhať iným a pekný vzťah, aký mali medzi sebou. Pred spaním sme dávali rodičom pusu na dobrú noc.
Ocko vstával skoro ráno, preto chodil spať skôr. Aj on dával mamičke i nám pusu na dobrú noc, a keď sa náhodou stalo, že odišiel do spálne a mamičku nepobozkal, prežívali sme so sestrou strašnú neistotu. Čo sa stalo? Hnevajú sa na seba? Ako keby nám niekto priškrtil prívod čerstvého vzduchu. Bola to iná atmosféra, na akú sme boli zvyknutí. Vtedy sme sa modlili svoje modlitbičky, aby sa ocko s mamičkou zase mali radi. Aj oni sa zrejme modlili, a tak nevydržali dlho trucovať a zase bolo všetko v poriadku.
Stalo sa to na Vianoce, keď som bol starší. Ocko pripravoval stromček. Bol som hrdý na to, že náš stromček je vždy krásne symetrický, pretože ocko navŕtal do kmeňa dierky a vetvičky „zaštepil“ tam, kde opticky patrili. Všetko bolo pripravené. Na vrchole žiarila zlatá hviezda, niekoľko starých sklenených gulí viselo na vetvičkách a pod stromčekom bol pre každého nejaký darček. Priznám sa, že darčeky nás deti ani veľmi nelákali, pretože sme vedeli, čo je v nich. Vždy to boli len veci, ktoré bolo treba aj tak kúpiť, alebo to, čo mamička pre nás prešila zo starých šiat.
Najsilnejší dojem vo mne zanechala ockova modlitba. Pred rozdávaním darčekov nás utíšil a začal sa modliť. Mám dojem, že to bolo vôbec prvýkrát, čo som ho počul modliť sa. Nemodlil sa nijakú naučenú modlitbu, ale vlastnými slovami ďakoval Pánu Bohu za Jeho starostlivosť o nás, za zdravie a za to, že nám nič nechýba. Slová vyslovoval pomaly, s veľkou vážnosťou a úctou.
O mamičkinej zbožnosti som vedel. Ak mohla, chodievala do kostola. Vďaka tejto jedinej otcovej modlitbe som si uvedomil, že aj keď o Pánu Bohu hovorí veľmi málo, každý deň s Ním žije a aj do budúcnosti s ním stopercentne počíta.
Príklad tých, ktorí nás majú radi, je najzreteľnejší ukazovateľ cesty, ktorou máme ísť. Nemali by sme im prejaviť viac lásky a vďačnosti?

Náš nebeský Otče, dobre vieš, akú rolu v živote viery zohráva príklad rodičov a prarodičov. Pomôž nám, aby náš život a stopy, ktoré po nás zostávajú, viedli k Tebe a k spaseniu v Ježišovi Kristovi.

Jiří Veselý