Pouč chlapca na začiatku jeho cesty a neodchýli sa od nej ani v starobe. (Prísl 22,6)

Jednoducho a čestne musím priznať, že veriť som sa naučil od rodičov. Narodil som sa a vyrastal v katolíckej rodine. Otec bol kostolník, babička z maminej strany františkánka a môj krstný otec bol organista. Život našej rodiny bol neodmysliteľne spätý s kostolom. Pre otca bolo cťou, že mohol byť kostolníkom, pričom sa o kostol staral naozaj dôsledne. Pán farár bol veľmi spokojný. Čo sa týkalo mňa, ešte som nevedel poriadne hovoriť a už som každému vravel, že keď budem veľký, budem „velebným pánom“. Tak u nás vtedy ľudia oslovovali pána farára. Mama mi doma čítavala biblické príbehy, modlievali sme sa ráno, na obed, keď zvonil kostolný zvon, i večer. Modlitba bola súčasťou nášho každodenného života. Neraz som našiel ocka pri posteli na kolenách modliť sa.
Keďže televízia vtedy nebola, u nás doma, najmä v zime, sa veľa čítavalo. Bibliu sme mali ešte po babičke z ockovej strany. Jeho rodičia patrili v našej dedine na južnej Morave medzi veľkých gazdov. Mali na to, aby si kúpili vzácnu knihu. Bola to „Bible česká, Písmo svaté starého i nového zákona,“ vydaná s povolením arcibiskupa v roku 1857. Kniha bola písaná švabachom a vedel ju čítať len otec. On ma viedol k tomu, aby som sa ju tiež naučil čítať.
Každú nedeľu sme chodievali do kostola – ráno na omšu a poobede o druhej na „požehnanie“. Vo všedný deň som ako školák chodil na siedmu do kostola a často som pánovi farárovi miništroval. Malých miništrantov bolo veľa, a tak sme sa s kamarátmi predbiehali, kto bude slúžiť častejšie.
Nie div, že od útleho detstva bol pre mňa Boh neviditeľnou realitou. Vedel som, že ma stále vidí. Keď prosím o ochranu, Jeho anjeli ma chránia. Skrátka v našej rodine som sa jednoducho nemohol naučiť neveriť. Až v škole som zistil, že niektorí ľudia či učitelia neveria.
V siedmej triede nás na hodine občianskej výchovy súdruh zástupca presviedčal, že Boh nie je. V tej chvíli som sa modlil: „Bože, viem, že si. Nikdy v Teba nechcem prestať veriť!“
Boh moju modlitbu vypočul a ja som nikdy neprestal veriť. Skôr naopak.
Chcem povzbudiť vás, rodičia a prarodičia, aby ste verne odovzdávali mladej generácii pochodeň dôvery v Boha. Nikto to nemôže urobiť lepšie než vy. Napokon, vy na to máte poverenie od samotného Boha. (5Moj 6,4-7)

Pane, ďakujeme Ti za dar rodiny. Zariadil si to tak, aby sme mohli odovzdávať poznanie Teba svojim deťom a vnúčatám. Prosím, pomôž nám splniť našu povinnosť voči mladým. Im daj odvahu, aby sa Ťa držali a nepustili. Amen.

Karel Strouhal st.