No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni. (Rim 5,8)

Biblia hovorí, že viera v Boha je do určitej miery otázkou správnych informácií: „Každý, kto by vzýval Pánovo meno, bude spasený.“ (Rim 10,13.14) Ako však budú vzývať toho, v ktorého neuverili? Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? Áno, je to pravda. Ale viera je niečo viac. Viera je informácia prijatá nielen rozumom, ale aj srdcom.
Zázrakom som mohol v čase totality navštíviť západné Nemecko, konkrétne Norimberg. Takmer všetko som z tejto návštevy dávno zabudol, no jeden detail mi však utkvel v pamäti. V jednom čistom, vybielenom podchode som zbadal nápis na stene: „Gott ist die Liebe.“ Úplne nenápadná veta, ale pre mňa, človiečika zvyknutého na špinavé podchody a iné heslá, napríklad „So Sovietskym zväzom na večné časy!“, to bolo niečo nezvyčajné. Povedal som si: „Hľa, aká jednoduchá a lacná evanjelizácia.“ Predstavoval som si, koľko tisíc ľudí týmto miestom denne prejde. Zrazu zo mňa opadlo nadšenie a uvedomil som si, že títo ľudia tadeto prechádzajú možno každý deň a nápis si ani nevšimnú. Ktovie?! V podvedomí im však táto informácia predsa zostane a raz sa im pripomenie ako práve teraz mne.
Bol horúci prázdninový deň, a tak sme sa s partiou chlapcov rozhodli, že sa pôjdeme vykúpať do jedného zatopeného lomu. Bolo to síce mimo nášho obvyklého rajónu, ale na bicykloch sa to dalo zvládnuť za trištvrte hodiny. Cesta bola celkom dobrá, až na jedno rizikové miesto. Museli sme prejsť cez úzku, frekventovanú cestu, kadiaľ chodievala aj električka.
Kúpanie však stálo za tú námahu. Voda bola čistučká a krásne vyhriata. Potápali sme sa, hrali na naháňačku, skákali zo skál. Popritom všetkom sme si ani nevšimli, že nebo sa zatiahlo čiernymi mrakmi. Až prvé kvapky veľké ako lievance nás vyhnali na breh. Chlapci si vzali svojich pár vecí, vyskočili na bicykle a uháňali k „Neumětelům“.
Ja som sa akosi „zamotal“, a tak som musel ostatných dobiehať. Zo všetkých síl som šliapol na pedále a v plnej rýchlosti – bez toho, aby som sa pozrel na obe strany – som vošiel do križovatky, rovno pod práve prichádzajúcu električku. Náraz bol skôr bočný, nezachytil ma ochranný kôš, ale ma to vtiahlo pod vozidlo rovno pred prvé kolesá. Vodič električky prudko zabrzdil a cestujúci popadali, samozrejme, na zem. No aj tak ma električka vliekla po ceste ešte najmenej desať metrov. Konečne sa zastavila. Spomínam si, že som ležal na chrbte priamo pri predných dverách, pričom som sa pozeral zospodu, ako sa dvere pomaly otvárajú. Kriedovobledý vodič vyšiel von, aby sa pozrel na výsledok tohto dramatického stretnutia. Ale ja som žil, všetko som vnímal a pomaly sa snažil dostať spod električky. Hneď priskočili aj ďalší ľudia a pomáhali mi. Celý pravý bok, ruka a noha boli odreté a tiekla mi z nich krv, no inak ma nič nebolelo. Chceli volať sanitku, ale ja som krútil rukami i nohami, a tak im dokazoval, že mi nič nie je.
Ľudia, ktorí pri brzdení popadali, začali kričať na vodiča, aby mi dal pár faciek a nech sa vraj naučím jazdiť. Vodič mal iný názor. Bol nesmierne šťastný, že namiesto tragédie má do činenia so živým a zdravým chlapcom. Chcel len, aby som mu sľúbil, že zájdem na pohotovosť. Potom pokračoval ako obvykle. Sestrička mi vyčistila a zalepila rany, pani doktorka mi pichla tetanovku a mohol som odísť. S bicyklom to však bolo horšie, lebo už bol nepoužiteľný, a tak som ho musel odniesť.
Doma som rodičom porozprával, čo sa mi stalo. Ďakovali Pánu Bohu, že vôbec žijem a poslali ma spať. Ráno ma však čakalo nemilé prekvapenie. Nedokázal som vstať z postele. Všetky svaly, vlastne celé telo ma pri najmenšom pohybe neskutočne bolelo. Nemal som nijaké vnútorné zranenie, to bola len reakcia na kŕč, ktorý som prekonal. Rozmýšľal som o tom a dospel k záveru, že keď ma električka zrazila, zostal som v akomsi kŕči ďalej sedieť na bicykli. Práve môj bicykel zabránil tomu, aby ma električka vtiahla ďalej pod kolesá. Bolesť v priebehu dvoch dní povolila a mne zostal len veľmi silný zážitok.
Prešli roky, počas ktorých ma môj nebeský Otec rôznymi cestami priťahoval k sebe, aby som v Neho mohol naplno uveriť. Raz som sa v Biblii dočítal: „Vari nie sú všetci služobnými duchmi poslanými slúžiť tým, čo majú zdediť spásu?“ (Žid 1,14) Vtedy som si spomenul na svoju zrážku s električkou a moje vnútro zaplavila veľká vlna hlbokej vďačnosti. Znovu som videl otvárajúce sa dvere, kriedovobielu tvár vodiča a počul zbiehajúcich sa cestujúcich, ako volajú: „Dajte mu pár faciek, nespratníkovi!“

Ó, aký si dobrý, môj Pane! Ako by som mohol pochybovať o Tvojej láske ku mne? Vďaka za službu anjelov, Tvojich služobníkov.

Jiří Veselý