Vzývaj ma v deň súženia, ja ťa zachránim a ty mi vzdáš úctu. (Žalm 50,15)

Do nášho života prichádzajú rôzne problémy, s ktorými si nevieme poradiť. A tak sa trápime a robíme si starosti.
Pán Boh s nami súcití a chce nám pomôcť. Záleží mu na tom, aby sme boli spokojní. Chce, aby sme žili príjemný život. Preto nás v úvodnom texte vyzýva: „Neboj sa, nemusíš byť na svoje problémy sám. Stačí zavolať. Ja tvoju situáciu poznám a pomôžem ti ju zvládnuť. Nechci všetko riešiť po svojom. Len s dôverou príď. Čakám na teba. Pomôžem ti podľa svojej vôle a ty neodoláš. Budeš sa radovať a vďačne ma oslavovať.“
Tomuto veršu som porozumel aj vďaka nasledujúcim skúsenostiam. Kamarát sa mi zdôveril s problémom: „Zajtra mám ísť do Poľska a nemôžem nájsť pas. Už som prehľadal všetko. Neviem, čo budem robiť, lebo je to naozaj dôležitá cesta.“ Rozlúčili sme sa a obaja išli svojím smerom.
Šiel som a modlil sa: „Pane, pomôž mu nájsť ten pas. Ty vieš, ako je to pre neho dôležité. Vieš, že to nie je len výlet.“ Asi po dvesto metroch som zrazu začal Pánu Bohu ďakovať a chváliť ho. Chcel som sa modliť inak, ale nešlo to. Len som ho ďalej oslavoval, aký je dobrý. To sa mi nikdy predtým nestalo, a tak som usúdil, že Boh moju modlitbu vypočul a takto mi dáva najavo, že už je všetko zariadené. Keď sme sa po čase s kamarátom stretli, spýtal som sa, ako to dopadlo s pasom. Odpovedal: „Našiel som ho hneď, ako som prišiel domov.“ A ja som vedel, že Boh aj dnes počuje a odpovedá na modlitby rovnako ako pred storočiami a tisícročiami.
Keď som šiel s iným kamarátom na stanicu, rozprával mi: „Mám strach z vojny. Môj otec je dôstojník a povedal mi: „Len počkaj… Keď prídeš na vojnu, postarám sa o to, aby ti to náboženstvo vytĺkli z hlavy.“ Kým on rozprával, ja som sa v duchu modlil, aby mu Boh pomohol vyriešiť tento problém.
Po chvíli mu hovorím: „Vieš, stalo sa mi to iba druhýkrát v živote… Práve som sa za teba modlil a musím Pána Boha len chváliť. Myslím, že už vypočul moju modlitbu a tvoj problém vzal do svojich rúk. Už nemusíš mať obavy.“
Stretli sme sa o rok. Jeho prvé slová boli: „Celý ten čas som musel na teba myslieť. Cez všetky peripetie, ktoré prišli, som do dvoch mesiacov mal modrú knižku. Na vojnu som vôbec nemusel ísť.“
Tretíkrát som niečo podobné prežil v období, keď bol Alois Bárta, predseda Moravsko-sliezskeho združenia našej cirkvi, v nemocnici.
Vyčerpanie z prepracovania ho pripravilo o zrak. K výzve, aby sme sa za neho modlili, sa pripájali ľudia zo všetkých zborov.
Raz ráno pri modlitbe som znova musel Boha len chváliť a ďakovať mu. Šiel som za manželkou a hovorím jej: „Brat Bárta je už zdravý. Začal som v modlitbe za neho ďakovať.“ Lekárka vtedy povedala, že s takou diagnózou sa vylieči jeden pacient zo stotisíc.

Vďaka, Pane, že Ty, ktorý vládneš a riadiš celý vesmír, počuješ aj mňa a dávaš mi istotu, že si. Vďaka za istotu Tvojej blízkosti a Tvojho záujmu o nás ľudí. Ďakujem Ti, že nám pomáhaš.

Václav Randýsek