Na toto si upriamim srdce, to si však vezmem do hlavy, na toto budem čakať: na prejavy Hospodinovej milosti, že neprestávajú, že sa nekončia dôkazy jeho zľutovania. Každé ráno sú nové, nesmierna je tvoja vernosť. Môj podiel je Hospodin, vraví moja duša, preto budem čakať na neho. (Plač 3,21-24)

Cítili ste niekedy, že nemáte silu vstať ráno z postele a pustiť sa do akejkoľvek práce? Nemyslím tým dni, keď ste leniví, ale dni, keď sa cítite na pokraji zúfalstva a neviete, čo si počať. Viem, že tieto moje pocity sú sčasti dané mojou melancholickou povahou. Uvedomujem si, že takto sa cítim predovšetkým vtedy, keď som ďaleko od Boha. No nechápem, prečo je moje srdce také vrtkavé, že má stále tendenciu utekať pred tým, ktorý ho chce chrániť a s láskou sa oň starať?
V jednom seriáli som postrehla zaujímavú myšlienku: „Cítiť sa na pokraji zúfalstva znamená obrátiť sa Bohu chrbtom.“ Možno sa tiež občas cítite ako Jonáš v bruchu veľryby a všade okolo seba vidíte tmu a nijaké východisko. To však nie je dôvod, prečo sa k Bohu obrátiť chrbtom a myslieť si, že sme od neho ďaleko. On stojí vždy pri nás, ako napísal apoštol Pavol: „Ani to, čo je vysoko, ani to, čo je hlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky…“ (Rim 8,39)
Vďaka Božej láske, Jeho vernosti, milosrdenstvu a zľutovaniu, ktoré sa obnovuje každé ráno, môžem prežívať nový deň napriek tomu, že niekedy nemám dostatok síl. Večer pri zaspávaní je Boh mojou nádejou na lepší zajtrajšok. Pri prebúdzaní mu ďakujem za to, že mi dáva možnosť prežiť s ním ďalší deň. Nech ma pohltí akákoľvek „veľryba“, určite viem, že v Jeho prítomnosti má môj život zmysel.
„Kde je život, tam je aj nádej.“

Pane Ježišu, ďakujem Ti, že mi pomáhaš vstať, keď mám pocit, že som na pokraji svojich síl. Ďakujem, že mi dávaš nové odhodlanie, nádej a silu ísť ďalej. Pomôž mi, aby som sa k Tebe dnes neobracal chrbtom.

Elena Čadová