Milovaní, keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať. Boha nikto nikdy nevidel; ak sa navzájom milujeme, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás dosiahla dokonalosť. (1Ján 4,11.12)

Jedna česká rozhlasová stanica vysiela pravidelne pred polnocou reláciu, do ktorej môžu vstupovať aj poslucháči, ktorí tam zavolajú. Nedávno si v nej vylial srdce jeden skoro deväťdesiatročný muž. Spomínal choroby, ktoré ho trápia, ale aj to, ako sa stará o svoju chorú manželku. Vyznal, že od mladosti je veriaci. Nakoniec si len akoby náznakom posťažoval, ako mu je ľúto, že ľudia sa stále viac odkláňajú od Boha, na základe čoho sa vytráca vzájomná láska a porozumenie.
Apoštol Ján, ktorý napísal úvodné slová, pripomenul, že láskavé konanie nikdy nemôže vychádzať zo srdca, ktoré je naplnené strachom z trestu. Láskavé konanie je odpoveďou na Božiu lásku, ktorú nám ukázal, keď sa za nás obetoval v Ježišovi Kristovi.
Je to ako keď mama požiadala svojho malého syna, aby jej vyčistil topánky. Keď to urobil, nadšene jej ukázal, ako sa topánky lesknú. Pochválila ho a za odmenu mu chcela dať desať korún. Chlapec nechcel peniaze prijať, ale nakoniec mu ich nanútila. Po nejakom čase si topánky obúvala a zistila, že v jednej ju niečo tlačí. Keď sa snažila zistiť, čo sa skrýva v topánke, našla tam zložený papierik. V ňom bola desaťkorunáčka a na papieriku odkaz: „Mamička, tu máš tých desať korún. Urobil som to pre teba z lásky.“
Prečo milujeme Boha a tých, ktorí žijú okolo nás? Pretože Boh skôr, než sme žili a mohli lásku rozdávať, miloval nás – a svoju lásku dokázal činom.
„Čo dávame v láske, nikdy nestrácame. Nemôžeme darovať lásku, ak ju nemáme. Jedine láska pozná tajomstvo, ako obdarovať blížneho a pritom zbohatnúť.“

Bože, náš Otče, keď si dávam pozor na to, čo spolu prežívame, žasnem nad tým, čo všetko pre mňa vo svojej láske robíš. Práve úvahy o Tvojej láske vo mne prebúdzajú túžbu opätovať Ti rovnakú lásku. Ja to neviem, tak mi s tým, prosím, pomôž. Viem, že ma miluješ. Chcem, aby si vedel, že Ťa mám rád.

Jiří Drejnar