Nebesia rozprávajú o Božej sláve, obloha hlása dielo jeho rúk. (Žalm 19,2)

Len hospodár vie, aké cenné sú traviny a aké dôležité krmoviny! Dobytok sa nedá kŕmiť nehodnotnou trávou alebo senom. Je potrebné, aby obsahovalo reznačku laločnatú, psiarku, kostravu, lipnicu, timotejku, tomku voňavú a ďalšie trávy. Práve vďaka tomke voňavej seno nádherne vonia. Ako úžasne a rozmanito Boh všetko stvoril. Vo všetkom vidím Jeho lásku a radosť.
Mám rád prechádzky po mojich pastvinách, kde sa rozprávam nielen so svojimi ovcami a kozami, ale aj so všetkými trávami. A tie nemlčia, rozprávajú sa so mnou. Podobne, ako nám nebesá rozprávajú o Božej sláve a obloha hovorí o diele Jeho rúk, prehovára k nám aj príroda. Raz na jeseň som si pri pravidelnej každodennej kontrole ohrád všimol jeden druh trávy, ktorý ešte zostal. Táto tráva je sotva viditeľná, vyzerá skôr ako hmla. Je taká rozmazaná. Ovce ju nežerú, ani na seno sa nehodí. Skoro by som mal chuť povedať: „Tráva nanič.“
Nečakane som začul práve hlas tejto trávy: „Ani náš hospodár nás nevidí, nevníma nás. Nehľadí na nás žiadne oko a vraj sa na nič nehodíme,“ rozprávali sa medzi sebou. Pozrel som na ňu a chlácholil ju, že ju predsa vnímam, že o nej viem, aj keď to tak nevyzerá. Keď som odchádzal domov, začul som ešte jej odpoveď: „To nestačí, to nestačí.“ Čoskoro som na všetko zabudol.
Druhý deň ráno som znova vyšiel na pastviny a prekvapil ma zvláštny úkaz na lúke. Boli na nej biele miesta. Keď som sa na ne šiel pozrieť zblízka, uvidel som, že je to srieň odpočívajúca na onej tráve zo včerajška. Zaradoval som sa a povedal: „No vidíš, ako si si poradila, teraz ťa už vidia všetci.“ V ten deň bol prvý mrázik, ktorý trávu zviditeľnil. Lenže ja som znova počul hlas: „To nestačí, to nestačí! Nestačí vidieť. Vráť sa…“
Poslúchol som, vrátil sa k nej a spýtal som sa, čo pre mňa má. Sklonil som sa až k nej a zrazu som uvidel niečo, čo mi úplne vyrazilo dych. Tisíce drobných zľadovatených trblietajúcich sa guľôčok zdobilo túto trávu, ku ktorej som bol taký ľahostajný. Bol som dojatý z toľkej krásy a nemohol z nej spustiť oči. Plný vďačnosti som sa k nej znova sklonil a ďakoval Bohu, že mi poslal do cesty taký nádherný prírodný úkaz.
Tráva ku mne hovorila: „Som len obyčajná tráva, ktorú Boh stvoril, aby si pochopil, že veľa ľudí je na tom ako ja. Je ich málo vidieť, sú tichší a tvoje oči ich pre ich všednosť vôbec nevidia. K týmto „posledným“ ľuďom sa treba skloniť a potom uvidíš ich krásu a jedinečnosť, ktorá ťa obohatí. Nestačí len o nich vedieť, je treba sa k nim priblížiť a slúžiť im.“ Poďakoval som Bohu aj tráve, dotkol som sa jej a povedal: „Aby som si ťa všimol, musela si zmrznúť, trpieť…“
Aj Božia láska prichádza skrze utrpenie. Z lásky k nám Ježiš trpel, dal sa ukrižovať a dodnes chce niesť všetky naše bolesti. Taká veľká je Jeho láska, tak veľmi mu na nás záleží. Praje si, aby sme sa o Jeho lásku delili nielen so známymi a slávnymi ľuďmi, ale aj s tými, ktorých všetci ostatní prehliadajú.
Práve v správaní voči takým ľuďom spoznáme, či naša láska a viera sú skutočne pravé. Bez lásky a služby iným, aj tým najnepatrnejším, sa viera môže stať len mlátením prázdnej slamy.

Bože môj, láskavý, verný a plný milosti, Tebe buď česť, chvála aj sláva skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a Ducha Svätého, ktorý v nás pôsobí všetko, čo prežívame. Amen.

Ivan Kudrfalec